Alway Be There For You... <3

I. Časť

"Ty vole! Tebe to ale trvá! Čo tam robíš? Lovíš slimákov alebo čo?!" prevrátila som oči nad pomalosťou mojej najlepšej kamošky.

"Čo si taká nedočkavá? Veď som bola iba v sprche.." prevrátila očami Zoey keď vyšla z kúpelne. 

"Práve to! Veď ty si v tej kúpelni bola zavretá presne," pozrela som na hodiny na stene, "presne 47 minút a 23 sekúnd!"

"Veď klídek drahá! Nemáme sa kam ponáhľať. Svah ti neutečie..." potľapkala ma po ramene a zabalená v uteráku si to namierila rovno pred telku. Ja som len vynervovane stála pred kúpelkou a hľadela na hodiny. 'Ty vole! Došli sme ešte len včera a hentá pizda tu ma už rozčuluje! Okej okej kľuuud. Má pravdu. Svah nám neutečie.' zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Potom som si uvedomila že pri mne niekto stojí a čumí tým istým smerom ako ja. 

"Čo robíš Zoey?" divne som na ňu pozrela

"Predsa to čo ty. Ozvala som sa k tebe asi 3-krát a ty nič. Tak som myslela že na tej stene je niečo...... Je niečo..." zasmiala sa 

"Prisahám Zoey že ja počas tohto mesačného pobytu prídem o rozum pri tebe!" zasmiala som sa. 

"Aspoň schudneš." povedala povzbudivo a žmurkla na mňa. Potom sa už len zvrtla a podskokovým krokom vpálila do jej izby. 

'Vážne niekedy nerozumiem ako ONA môže byť moja najlepšia kamoška.' Pokrútila som hlavou a vošla do kúpelky. 

***

"Pripravená?" skríkla na mňa Zoey na samom kopci. 

"Prosím ťa! Kedy som ja nebola! Štart!!!" skríkla som aj ja a spustila sa dolu kopcom. Potom som počula už len jej zúfalý krik že to nie je fér! 

Asi v polke kopca som sa rozhodla že ju radšej počkám lebo zažiť jej hnev neprajem nikomu a už vôbec nie mne! Tak som teda čakala a čakala a nikoho nikde. Zoey sa neobjavovala. Zrazu som už len započula 

"Freedoooooom!!!!!" a to ako letí šustom dolu kopcom. Začala som sa o ňu báť. Teda ani nie tak o ňu ako o ostatných ľudí na svahu. Spustila som sa za ňou aj keď som vedela že ju už nedobehnem. Išla až moc rýchlo. Už bola pár metrov pred nájazdom do rady na lanovku keď tu zrazu nám naša Zoey niekoho zrazila. Kotúľali sa v guličke ako lavína. Z tej guličky už len postupne vypadávali lyže a potom aj palice a nakoniec okuliare. Došla som k nim čo najrýchlejšie to šlo. 

"Zoey! Ty nie si normálna! Ty nie si normálna! Naozaj! Keď ti mama hovorila aby si sa šustom dolu nepúšťala čo si urobila? Jasné! Pustila si sa dolu jak neriadená raketa a ako to skončilo? Zlomila si si nohu však? A teraz? Keď ti JA poviem aby si nešla prudko dolu tak ti to tiež nestačí?! Kto ti to musí povedať aby si ho počúvla?!" hnevala som sa

"No tak teda prepáč že sneží a že mi na okuliare furt letel ten pooňďatý sneh!" hovorila Zoey trochu pritlmeným hlasom lebo mala ústa pri zemi. 

"No mne sa teda ospravedlňovať fakt nemusíš!" kričala som ďalej 

"Ehm? Prepáčte že vás ruším vo vašej hádke ale sme tu teda dosť pokrútený a pravdepodobne máme niečo zlomené...." prehovorila druhá osoba v tej guľke ležiacej na zemi. 

"Ou. Fakt!" pozrela som nenávistne na Zoey a volala som ihneď záchranku. Tá tu bola za pár minút. Najprv ich museli rozuzliť lebo to ako mali povykrúcané ruky a obmotané nohy... Dalo to asi zabrať. 

Ani som si nevšimla a okolo nás sa zbieralo čoraz viac ľudí. Potom došiel ešte jeden. Perfektne zabrzdil na lyžiach vedľa mňa a s obavami sa pozeral na neznámeho, ktorého nakladali na nosítka. 

Mal na sebe čierne oteplováky, sivý vzorovaný sveter, navrchu traky a na hlave mal sivú čiapku s okuliarmi. 

"Čo sa im stalo?" spýtal sa nežným zamatovým hlasom plným strachu

"Zrazili sa...." krútila som hlavou. A ani som sa na tú osobu nepozrela 

"Je to vážne?" pýtal sa ďalej

"Netuším. Skúste sa opýtať ich..." ukázala som na lekárov pri snežnom skútri, pozrela naňho a chcela som odísť. No ten pohľad ma zarazil. 

"Aaaaaaaaaaaa!!!!!" začalo pišťať také malé dievčatko čo bolo vedľa mňa. Zľakla som sa a s hrôzou v očiach som sa vybrala do bufetu. 'Chudera. Čo sa jej stalo? Čo som jej prešla s lyžou po nohe abo čo?' popíjala som teplý čaj a pozerala sa von oknom. To miesto kde sa predtým Zoey zrazila bolo čoraz plnšie. Prichádzali tam ďalší a ďalší ľudia. Chcela som sa tam ísť pozriet. Možno ďalšia nehoda. No zastavil ma jeden lekár. 

"Slečna. Vaša kamarátka leží v nemocnici neďaleko odtiaľto. Má zlomenú ruku a slabý otras mozgu. Ak chcete môžem vás tam zaviesť." 

"Oh. Ďakujem. To by bolo od vás milé." dopila som čaj, prezula si normálne čižmy a nastúpila do jeho auta. Onedlho sme boli v nemocnici. Zaviedol ma k Zoeyinej izbe a nechal nás o samote. 

Vošla som dnu a zahľadela sa na Zoey so sádrou na ruke. Pozrela ona na mňa a onedlho sme vybuchli do smiechu. 

"Prosím ťa. To čo ťa napadlo?!" snažila som sa prestať smiať no nešlo to. Utierala som si slzy. 

"Ja neviem. Proste to... Buuuuuuum!" a smiala sa ďalej aj ona

"Okej okej." dýchala som zhlboka aby som sa upokojila

"A čo ten chalan čo si ho nabúrala? Vieš kde je? A čo mu je?" spýtala som sa s menšími vzlykmi zo smiechu

"Ja neviem. Viem len že leží na vedľajšej izbe." 

"Uuuu takže ty ho už máš preskúmaného..." pozrela som na ňu s lyšiackym úsmevom

"Koza! Videla som ako ho tam vezú." zasmiala sa a prevrátila očami

"Ako myslíš...." smiala som sa ďalej. 

"Hm. A to sa ma ani nespýtaš ako mi je?" spýtala sa

"Hm. Uhádla si. Nespýtam." žmurkla som na ňu a sadla si do kresla pod oknom na chodbu oproti jej posteli. 

Zanedlho sa z chodby ozval hlasný smiech nejakých chlapov. Ja tak neznášam takýto chlapský smiech. Vyšla som v plnej rýchlosti na chodbu. A jak som vystrelila s dverami niekto za nimi spadol. 

"Doriti!" skríkla som. 

Dúfam že sa vám moj nový príbeh bude páčiť a že ho budete čítať. :) ďakujem za coment. :) s láskou •Minnie•

Kiss The Rain... 14.

"Ehm! No já.... Hej... A potom aj... Však veď... Noo... A toto... Hahá! Ták.... Chápete nie?" zasmiala sa takým divným smiechom len aby zakryla jej nervozitu. No všetci na ňu čumeli ako na koňa medzi prascami.... (:D) 

" H! Hrob Beth niekto okopáva!" ukázala smerom na môj hrob a vzala nohy na ramená. Rozutekala sa kade ľahšie.... Skôr.... Kade čo najďalej od nich. Behala behala.... Zastavila sa až na pobreží rieky Temži. Postupne sa schyľovalo ku búrke.... Lorry sa pozerala smerom do rozdivočenej rieky priamo pod Tower Bridgeom. 

"Lorry! Čo to vyvádzaš?!" vrešťala som na ňu jak zmyslov zbavená

"Prepáč Beth... Nedokážem to tvoje tajomstvo ukryť." chytila sa steny múru a ponorila do vody jednu nohu a potom ju opäť vybrala. 

" Lorrindoslava!!!! Okamžite odstúp od tej rieky! A vráť sa naspäť k ostatným!" kričala som na ňu a postavila som sa pred ňu. 

" Už nikdy viac ma neoslovuj mojim celým menom!" kričala po mne

" Lorry! Ja len nechcem aby si skončila takto..." a ukázala som na seba

" A ty si myslíš že takto chcem skončit?! Ignorovať raj?! Áno Bethany! To bolo to prudké svetlo ktoré si ignorovala! Hahá! Ak si myslíš toto, tak mi ťa je naozaj ľúto! Myslíš si že som chcela mať takúto kamarátku?! Ktorú nevidí nikto okrem mňa?! Myslíš si že keby ma teraz niekto videl, myslel by si že som normálna?!" rozplakala sa..., "Daj mi pokoj... Prosím... Iba mi prekážaš v normálnom živote.... Pochop Beth... Ty. Si. M-Ŕ-T-V-A!" to slovo sa v neďalekom lese ozývalo ešte niekoľkokrát hlasnejšie....

" Ty si fakt myslíš že o tom neviem?! Fajn! Pokiaľ si myslíš že som to svetlo ignorovala, prečo si myslíš že ma to dostalo naspäť tu?! Do Londýna?! Do mesta kde som strávila celý svoj život?! Nemyslíš si že ma to tu vrátilo preto, aby som niečo zopakovala? Fajn... Keď ma chceš preč zo svojho života fajn. Maj sa!" 

Vyparila som sa čo najďalej od nej a hľadala som si svoje miesto na útechu v starých parkoch na okraji Londýna. Jeden som si predsa len našla. A aj svoje miestečko na útechu. Celkom vzadu pod obrovitánskou vŕbou bola lavička a tak som si sadla a začala rozjímať. 

                                        *  *  *

Je to tu. Konečne prišla búrka. Nie je nič lepšie, ako sa prebudiť uprostred polnočnej búrky. Vyliezla som z postele a podišla k oknu. Otvorila som ho a vyklonila som sa z neho. Užívala som si, ako sa ma tie studené kvapôčky dotýkajú na každom milimetri mojej kože. Sledovala som, ako blesk v jednom momente osvetlil oblohu a v zápätí ho vystriedal hlučný buchot hromu. Toto sa zopakovalo ešte párkrát, než som zatvorila okno. Ľahla som si späť do postele so sluchátkami v ušiach a len tak bez záujmu som sledovala strop. Zrazu som cez hudbu započula tiché klopkanie na dvere. Podišla som k nim a otvorila ich. Stála tam moja vystrašená malá sestrička Molly a tými jej obrovskými očami ma sledovala. 

" Môžem si ísť ľahnúť k tebe? Prosím..." sklonila pohľad 

" Vystrašila ťa búrka?" opýtala som sa jej a pohladkala som ju po jej ryšavých vláskoch. Ona len bezslovne prikývla a ďalej stláčala v náručí jej plyšového medvedíka zakaždým, keď sa ozval hrom. 

Odkryla som paplón z postele a spravila som jej miesto. Ani som sa nenazdala a už bola skrytá pod perinou. 

" Hrom?" opýtala som sa smerom k nehybnej perine

" Mhm..." ozvalo sa spod nej

Ľahla som si k nej a objala som ju okolo pliec. Naše hrudníky sa nadvihovali v rozličnom tempe. Jej rýchlejšie, môj pomalšie. 

Keď som pocítila, že Molly už zaspala, tak som si opatrne vytiahla spopod nej ruky, aby som ju nezobudila. Nemohla som totiž zaspať. Z háčiku na dverách som si vzala župan a vyšla som na terasu. Oprela som sa hlavou o jeden drevený stĺp a pozorovala som tento dokonalý prírodný úkaz. Keď som už mala dosť, prešla som sa po vydláždenom chodníku do neveľkého altánku v rohu nášho pozemku. Oprášila som krídlo klavíra a sadla som si zaň na stoličku. Najprv som len zľahka prešla prstami po klávesoch a potom som ich rozozvučala mojou a dedkovou obľúbenou melódiou... ( http://m.youtube.com/watch?v=so6ExplQlaY )

Prerušil ma až niečí dotyk na mojich ramenách. 

" Ja sa vašim ani nedivím, že sú takí pyšní..." prestala som hrať a otočila som sa

" Prečo si to myslíte?" opýtala som sa Sarah. Sarah je naša opatrovateľka odvedľa na výkend, kým sú naši preč. 

" Pekná, múdra, šikovná, umelkyňa, vie sa postarať o deti, ste vlastne príkladom pre všetky deti na svete!" zasmiala sa

" Ale prosím vás! Nepreháňajte!" zasmiala som sa aj ja.

" Čo ste to hrali pred chvíľou?"

" To nič nebolo... Iba taká skladbička..." rýchlo som trepla

" Ale prosím vás Bethany. Takéto skladby sa nehrajú len tak... Musíte k tomu mať nejaký vzťah." žmurkla na mňa

" Vlastne áno. Tento klavír patril môjmu dedkovi a túto skladbu ma učil hrať keď som bola ešte maličká. Miloval dážď rovnako ako ja...." usmiala som sa nad tou spomienkou. 

" Čo mi pripomína že sa dosť ochladilo od toho dažďa. Poďte dnu. Dáme si čaj." mohla som s jej návrhom iba súhlasiť. Nakoniec sme skončili na verande za domom, kde sme sa aj na svitaní zobudili. Odviedla som Sarah dnu a usadila ju v kuchyni ku raňajkám. Išla som po Molly. 

"Molly! Molly!" kričala som po celom dome ale nikto nikde nič. Prehľadala som všetky izby, šatníky, kúpelne dokonca aj špajzu. Nikde nič. Začala sa ma chytať panika, lebo Molly nebolo nikde. Moja 4-ročná sestrička sa stratila! Ešte k tomu v dome! Vlastnom dome!

"Molly! Molly! Molly! Molly!!!!" 

                                        *  *  *

"Molly! Molly!" zobudila som sa kričiac

Utrela som si oči a pomaly som si začala uvedomovať.... Ja som.... SPALA?

Ľudkovia.... Tu máte všetky časti čo mám z Kiss The Rain napísané.... Dúfam že sa vám príbeh aspoň fakt aspoň trochu páči.... Nezaškodilo by keby ste mi zanechali nejaký kratučký komentárik že ako.... :/ keď ma kopne múza, ozvem sa s ďalšou časťou... Majte sa :/ ~Domi~

Kiss The Rain... 13.

" A kam vlastne ideme?" spýtala sa ma zadychčane
" Neviem. Hlavne niekam preč odtiaľto!" nezastavovala som. Sama som totiž nevedela vymyslieť nejaké miesto, kde by Lorry už nikto neposielal na psychiatriu alebo sa jej tým aspoň nevyhrážal. Vážne nepochopím takých ľudí... Čo tým dosiahnu?!
„Beth! Beth! Preboha! Spoooooomaľ!!!“ kričala zadychčane Lorry, ktorá so mnou ledva držala krok. Zastala, aby sa vydýchala. „Ma...ehm...by...ehm... sme...ehm... sa...ehm... ísť...ehm...as...ehm... ukáz...ehm... na...ehm... ka..ehm..., aby... ehm...ved...ehm..., že...ehm... ži...ehm...“ hovorila zadychčane a vôbec som nepochopila, čo chcela povedať.
„Čo??“ Pozerala som sa na ňu a začala som sa z nej smiať.
„Nes...ehm..mej... ehm..sa!“ dostala zo seba s náznakom smiechu. Poriadne sa nadýchla. „Hovorila som, že by sme sa mali ísť aspoň ukázať na kar, aby si vedeli, že žijem...“
„Jáj, ták...“ prikývla som. „Zabudla si, že ty sa tam musíš iba ukázať... Mňa z nejakého neznámeho dôvodu by mohli zazrieť...“
„Neblázni... On ťa videl iba pri tej lavičkeee!“ oponovala mi. Schytila ma za ruku a ťahala smerom k ostatným ľuďom, ktorí sa so mnou prišli rozlúčiť.
„Lorryyyy!“ kňučala som. „Ja tam nechcem ísť!!!!“
„Päť minút ťa nezabijeee!“ povedala mi dosť presvedčivo a vytiahla ma spoza stromu.
Pred nami stáli skupinky hostí a rozprávali sa. Prechádzali sme medzi nimi a mnohí Lorry ľutovali. Lorry nevedela, čo im na to povedať a po niekoľkých razoch sa jej hrnuli slzy do očí. To, že ju každý neustále ľutoval, jej nerobilo dobre. Jej krásne oči boli plné zármutku. Pozrela sa na mňa.
Pocítila som v hrudi, kde mi kedysi tĺklo srdce, pichnutie. Ostré a bodavé. Prebehlo mi celých telom a čím ďalej mi hľadela do očí, tým väčšmi ma to bolelo. Bola to bolesť, ktorú nechce nikdy zažiť. Vidieť svoju najlepšiu kamarátku plakať, je príšerné, ak ešte k tomu viem, že je to kvôli mne... Iba kvôli mne sa jej slzy tlačia do očí a ona ich tam celou silou drží, aby jej ani malinká kvapôčka neušla. Ostré bodanie v mojej hrudi čoraz viac silnela a unášala ma do horšieho smútku. Chytali ma výčitky svedomia za každý môj hriech, chybu... V momente som spomenula na všetky omyly v mojom živote, ktoré by som teraz urobila inak... Presne tak... Napríklad tá smrť... Lepšie by som sa naučila na skúšku a nemusela by som prepadnúť a nevyhodili by ma... Nesadla by som si do lietadla, ktoré bolo predurčené k smrti... Nebola by som mŕtva a moja najlepšia kamarátka by nevidela môjho ducha... Nepozerala by sa teraz na mňa a ja by som nevedela, že jej slzy sú úprimné a bodavé... Netušila by som, ako veľmi jej na mne záleží... Nevidela by som, že toto všetko je už pre ňu veľmi silná šálka kávy...
Vystrela som ruku k nej. Jemne som sa dotkla tej jej a chytila som ju za ňu. Preplietla som si s ňou prsty a poriadne jej ich stlačila. Vysielala som jej silu, lásku... Aby vedela, že ja pri nej budem... Stisla som jej ruku ešte silnejšia a spoločne sme vykročili medzi skupinky ľudí. Lorry sa už netisli vodopády sĺz do očí, lebo vedela, že ja ju neopustím, ani keď som mŕtva...
„Mňa sa tak rýchlo nezbavíš,“ šepla som jej, keď sme boli už samy a popíjali kávu. Teda... Lorry pila kávu a potom nenápadne ju podávala mne, aby som ju ochutnala... čo bolo samozrejme bez úspechu...
„To nemám ani v úmysle, Beth.“ Žmurkla a potom sa zarazila. Vedela som, kam pozerá. Medzi ľuďmi zazrela Nialla. Kráčal k svojej bande a venoval nám jeden pohľad.
Pousmial sa a mne sa srdce roztápalo. Vzplanulo od šťastia! Poskočilo! Tancovalo s jeho srdcom tango! Jednoducho sa s jeho spojilo v jedno obrovské!! Boli sme jeden pár! Však, o Lorrynom srdiečku sa to povedať nedalo.
Mračila sa naňho a z očí jej sršali blesky, ktoré by ho aj zabili, keby bol bližšie. Rozožrali by mu dieru do srdca, tam kde mal najčistejšie miesto. Od chvíle, čo sa jej začal vyhrážať ho znenávidela! Jej milujúce srdiečko sa tak rozhodlo z minúty na minúta a už sa to iba ťažko zmení... Ona nie je typ človeka, ktorého sa dá ľahko prehovoriť...
Zovrela som ruku v päsť a obdarila som jej brucho buchnátom. Zohla sa v páse a hladila si poškodené miesto. Pozrela sa na mňa celkom škaredým pohľadom.
„Auuuuuu!“ zasyčala a odstúpila odo mňa. „To! Bolo! Za! Čo! Prosím! Ťa!?“ skríkla.
„Nechaj Nialla na pokoji... Ak ťa bude zase vydierať, prestanem sa mu nejako ukazovať... Len prosím ťa, ovládaj sa, lebo ďalší pohreb tu nechceme...“ usmerňovala som ju.
„Teraz ho obraňuješ?!“ Neverila vlastným ušiam.
„Lorry,“ vzdychla som si. „Hádam naňho nežiarliš, že s ním budem zajtra jednu až dve hodinky.“ Uškrnula som sa.
„Ja?! A?! Žiarliť?!“ Ukázala na seba. „No dovoľ... Ja nie som žiarlivka... Dokážem sa s ním normálne rozprávať a vôbec mu jednu nevraziť, len pre dobrý pocit, aby som sa mu pomstila za jeho drzosť ma vydierať! A za to, že nevie, kde sú jeho hranice! Aj keď je slávny, no a??? Ja som tiež nejaký ten človek, akože a zaslúžim si trochu viac slušnosti... Nie som predsa nejaká špina na dlážke... Vidíš? Beth? Takto pokojne sa s ním budem rozprávať.“ Víťazne sa usmiala a založila si ruky na prsiach.
„Zajtra mu to pokojne poviem,“ pritákala som.
„Dobre, ale nezabudni ani na jeden najmenší detail!“ vystríhala ma.
Rozosmiala som sa. „Okej, okej! Ale teraz si daj bacha, niekto k nám ide!!!“ Nahodila som varovný tón, vopchala jej kávu do ruky a ukázala jej, kde sa má pozrieť.
Odpila si z kávy, lebo osoby, ktoré tu išli, by bez kávy nezvládla. Nahodila svoj umelý a lá príjemný úsmev a počkala, kým k nej dôjdu.
Prvé k nej prehovorila brunetka. „Ahoj. Ty musíš byť... Lorry, správne?“ Usmiala sa.
Lorry bezslovne, bez emócií prikývla.
„Ja som Eleanor. Sesternica Bethany.“
„El?“ začudovala sa Beth. „Teba som riadne dlho nevidela, holka!“
„Teší ma,“ povedala Lorry s poker face.
„Toto sú Perrie a Zayn, Danielle a Liam, Harry, Niall a Louis,“ predstavila ich El Lorry... a mne.
„Teší ma,“ zopakovala Lorry s rovnakým výrazom tváre.
„Povieš iba toto?!“ vyskočila som na ňu. „Je to moja rodina. Aspoň povedz, úprimná sústrasť! To ti mám napísať scenár?“
„Môžeš,“ odsekla mi.
Okolo nej sa zjavili samé nechápavé pohľady, ktoré nemala šancu tak ľahko vysvetliť. Dokonca aj Niall na ňu pozeral dosť pochybovačne. Prečesal očami miesto vedľa nej, čiže presne to, kde som stála. Na tvári sa mu zjavili drobné pochybnosti.
Došlo mi, že on ma momentálne nevidí, a preto mu je to divné. Zjavne si myslí, že keď ma Lorry vidí, on ma bude tiež. Asi to takto nie je v pravidlách nežijúcich. Lorry je niekto, kto ma vidí stále a on... Jemu som ešte nenašla miesto v žiadnej kategórii... Neviem, kde by som ho zaradila...
Lorry začala rýchlo pracovať mozgovými závitmi. „Môžeš sa ísť so mnou porozprávať, El?“ vyjachtala zo seba.
Pozerala som na ňu s vypleštenými očami a bola som na ňu hrdá, že im nedala vôbec najavo, že je blázon hodný psychiatrie, čo si o nej myslí Niall... a aj ostatní by si to mysleli! Avšak ona nie je žiaden blázon!!! Oni sú blázni, keď si niečo také pomyslia...
„Jasné,“ povedala opatrne El. Nasledovala Lorry veľmi opatrnými krokmi a obzerala sa na Louisa. Pripadalo mi to, akoby sa bála, že Lorry je prezlečená maskovaná vrahyňa, ktorá ju zabije okamžite, ako sa s ňou ocitne sama samučičká...
Zastali sme kúsok od ostatných. Lorry sa na El pozerala a začala: „Je mi naozaj ľúto tvojej sesternice. Viem si predstaviť, aké to je, prísť o niekoho z rodiny... Hlavne o niekoho, koho máš veľmi rada...“ vykoktala sa a zaskočila ju Elina reakcia.
El sa jej hodila okolo krku s plačom. „Ď-ďakujem-m!“ Rozplakala sa ešte viac a silnejšie objala Lorry. Lorry bola zaskočená a na tvári sa jej zjavil podivuhodný úkaz... Skúšala si nejako nastaviť ruky, aby ju objala, ale nie a nie výsledku. Nedokázala spojiť ruky a dotknúť sa jej chrbta. Iba tam stála s ňou zavesenou na krku...
Prevrátila som očami a pristúpila som k nim. Chytila som Lorrynu pravú ruku a položila som ju na Elin chrbát. Chytila som aj jej ľavú ruku a položila ju k pravej. Videla som, ako sa Lorry tvári a El mala šťastie, že ju nevidela... Vlastne nešťastie!! Lorry sa tvárila tak komicky, že mi až vyhŕkli slzy!
„Čo si myslíš, že robíš?!“ vyhŕkla Lorry hľadiac na mňa a jednoznačne táto veta bola venovaná mne a môjmu náhlemu smiechu, ktorý sa jej asi dotkol....
El sa od nej odtiahla a kukala na ňu rovnako ako všetci naokolo... Nikto nerozumel, čo to malo znamenať. Samozrejme, okrem mňa... Ale mňa videla iba ona... A iba ona nám obom spôsobila ďalší nevysvetliteľný problém, ktorý som naozaj zvedavá, ako vyrieši...




~Domi~

Kiss The Rain... 11. a 12.

Nebola som tam sama... Niekto sedel na 'našej' lavičke... Sklonila som hlavu do normálnej polohy a zadívala som sa na chlapca v obleku s hlavou v dlaniach, ktorý medzi sebou viedol taký.. Menší rozhovor...
" Čo sa to so mnou deje?! Načisto mi preskočilo?! Veď ja tú babu vlastne ani nepoznám... Vlastne ani neviem ako sa volá... Haha! To je absurdné! Nie Niall! Nesmieš! Ona je mŕtva! Neplač! Neopováž sa!" celý rozhovor prebiehal v tomto nádychu...
" Beth? Beth?! Si tu?!" ozývalo sa spoza stromov, až sa z nich vytackala vyzutá Lorry, ktorá vyzerala byť v mierne podnapitom stave, "Nevieš si ani len predstaviť.. Hip.... Aká tam bola nuda... Hip... Všetci plakali a smútili a ja som sa začala smiať..." blížila sa ťarbavou chôdzou ku mne, zatiaľ čo ja som jej posuvkami naznačovala aby zmĺkla a snažila som sa jej dať najavo že tu nie sme samé... Vtom sa otočila a zbadala ho...
" Do riti Bethany! Prečo si mi nepovedala že tu je aj on!" kričala, pozerala sa na mňa a rukou ukazovala na Nialla... 'Bože! Prečo musí byť práve ona tak retardovaná?!' -pomyslela som si, a tak som si namiesto toho aby som povedala hociakú 'múdru vetu' dala facepalm aby pochopila že je sprostá... :D
Celá červená tam teda stála s ústami dokorán a Niall sa na ňu díval s rovnakým výrazom na tvári.
" Asi by si mala niečo povedať..." schovala som sa za Lorry a šepkala som jej
" Myslíš?!" precedila cez zuba a mierne natočila hlavu smerom na mňa, ale s Niallom očný kontakt nestratila
" Vysvetlíš mi, čo to malo znamenať?" zdvihol sa z lavičky a utierajúc si slzy sa blížil k Lorry
" Err... No... Vieš... Ehm... A hej... Zajtra... Tiež... Pri.... Vlastne... Minule... Big Ben... A teraz... No... 3 hodiny .... Chápeš?" vysukala zo seba
" To čo malo byť?!" šepkala som spoza nej
" Spanikárila som..." odšepkávala mi
" Aha! Už zase to robíš!" ozval sa Niall
" Robím čo ako?" robila sa Lorry
" No.. Už zase sa s niekym rozprávaš..."
" Ale prosím ťa... Myslíš tuto, môjho imaginárneho priateľa Henryho? Čau Henry!" urobila rukou gesto ktorým sa 'pozdravila osobe vedľa nej'. Niall na ňu neprestal udivene hľadieť, "No čo! Ty nemáš vymyslených priateľov?!" spýtala sa ho ako keby to bola samozrejmosť
" Keď som bol menší mal som..." zahľadel sa do zeme a na perách mu pohrával šibalský úsmev... V priebehu niekoľkých sekúnd mu tento výraz z tváre zmizol a opäť s vážnou tvárou sa zahľadel na Lorry
" Aj tak ti neverím... Vyzeralo to ako by ti tá osoba 'skutočne' odpovedala! A tým tvojim 'úžasným' zahováraním ma neobalamutíš... Chcem počuť pravdu!"
" Povedz toto: A ty si kto že ma takto budeš spovedať?!" našepkávala som Lorry
" A ty si kto že ma takto budeš spovedať?!" Lorry to po mne zopakovala
" Som Niall Horan a ver mi, že mám nad tebou väčšiu moc ako si myslíš."
" V to pochybujem..." povedala som si pre seba, ale Lorry to počula a zopakovala to
" Čo prosím? Ty si myslíš že nemám nad tebou žiadnu moc?"
" Do riti Lorry! To si hovoriť nemala!" šepkala som
" Do riti Lorry! To.... Ups!" rýchlo si zakryla ústa rukou
" Smiem vedieť, kto ti stojí za chrbtom?"
" Eeem... Strom?" ukázala na tú vysokú rastlinu stojacu za ňou
" Haha! Fakt si myslíš že som až taký naivný a myslel som si že sa rozprávaš so stromom?!"
" Počúvaj. Nie si ty nejaký moc namyslený?"
" Čože?! Ja?! A namyslený?! To teda určite nie!"
" Ale mne sa zdá presný opak. Veď sa pozri na seba... Myslíš si že tým že povieš že si nejaký slávny Niall Horan tak sa ti každá vrhne do náručia a bude ťa milovať ctiť a poslúchať do konca života?! Hahá! Ďakujem, neprosím. Nemusím sa byviť s ľuďmi tvojho typu..."
" Už... Musím ísť!" ráznou chôdzou vykročil späť, smerom k cintorínu.
"Dobrý odkúr! Čo povieš Beth?"
" To teda! Vedela som že máš v povahe takéto vyjdrenie svojho názoru. Ale až tak?" ani sme si nevšimli že prestalo pršať a vykuklo slniečko
" Fuuuuuj... Teraz zase príde dúha! No blé! Na toto jediné som čakala celý týždeň..." umelo sa radovala Lorry s roztečenou špirálou do pol líc a so zlepenými vlasmi, roztečeným rúžom, topánkami stále v ruke a proste vyzerala hrôzostrašne...
" Aspoň, že si ma neprezradila..." objala som ju a prekvapivo som sa cez ňu neprepadla!
" Vieš dobre že naše tajomstvo bude vždy na 1. mieste!" povzbudila ma
" Pekné pekné! Fakt! Nemyslel som si že to je takto..." tlieskajúc vyšiel spoza stromu...





12. !!!! 

" Pekné pekné! Fakt! Nemyslel som si že to je takto..." tlieskajúc vyšiel spoza stromu Niall

" Ty si nás... Eee... Ma celý ten čas pozoroval?!" zľakla sa Lorry a začala panikáriť 

" Pozoroval som ťa dosť dlho na to, aby som si uvedomil... O čo tu ide.." a rukami robil zvlaštne gestá

" Ahá.. Eeee... Á na čo si prišiel?" zatiahla vysokým hlasom a oprela sa rukou o strom

" Za 1. mala by si ísť k psychiatrovi s tým že sa rozprávaš s mŕtvymi ľuďmi a za 2. musíš mi pomôcť z depky..." 

" Hahá! Ja! Ti mám pomáhať?!" smiala sa ešte chvíľu a keď si uvedomila že to myslí vážne, znova naňho pozrela, so zdvihnutým obočím, "To ako fakt... Ty! Ty! Slávny Niall Horan máš depku! Ja fakt neverím! Hahá! Ale aj tak ti nepomôžem... A ani nevidím žiaden dôvod prečo by som mala..." založila si ruky na prsiach a vykročila smerom von z lesa. 

" Na tvojom mieste by som tak rýchlo neodchádzal..." oprel sa chrbtom o strom a obzeral si nechty na pravej ruke. Bol tak neskutočne sexy! 'Bože Beth! Prestaň! Nie! On nie je pre teba! Si mŕtva!!!' To slovo mo ešte v hlave odznelo niekoľkokrát. Lorry sa otočila a so zdvihnutým obočim sa ho znova spýtala, 

" A to už prečo?! Ja si môžem kráčať ako rýchlo len chcem!" 

" Veď dobre... Takže tvoji rodičia sa teda nemusia dozvedieť, s kým 'tráviš' svoj voľný čas, alebo s kým sa každý deň rozprávaš... Však? Chuderku by ťa ešte poslali na psychiatriu..." nezdvihol ani raz pohľad. Celý čas si obzeral tie jeho nechty! Argh! Už ma to sere! Sere ma že ju takto vydiera! 

" Ty si sa načisto zbláznil?! Ako môžeš Lorry takto vydierať?! Ona za to predsa nemôže!!" vyletela som naňho ešte skôr ako sa Lorry stihla ozvať na odpoveď Niallovi. Hneď som si uvedomila, čo som spravila... No vziať späť som to už nemohla. 

" Ja som to vedel!" zízal na mňa v plnom úžase

" Počkať... Ako to že ťa vidí?" podišla ku mne Lorry a chytila ma za ruku

" Ja teda fakt netuším ako je to možné. Ty si ma videla v daždi... Ale veď teraz neprší..." konštatovala som 

" Zatiaľ... A pozri kde sme... Sme presne na tom mieste, kde som ťa ja prvý raz uvidela... Teda Niall tam stojí." premeriavali sme si to prostredie ako keby sme tam mali postaviť nejakú izbu a museli sme ju zmerať kvôli nábytku. 

" Do frasa! Toto miesto je jak keby zakliaze! Musíme odtiaľto vypadnúť skôr než tu dojde dakto iný..." navrhla som a s Lorry sme sa rychlochôdzou začali posúvať smerom von z lesa. 

" Bethany! Počkaj!" kričal za mnou Niall

Zastavili sme a počkali kým nás dobehne

" Čo je zas?!" spýtala sa ho otrávene Lorry

" Vlastne som sa prišiel spýtať Beth či by niekedy nešla so mnou na večernú prechádzku. Možno by mi ona pomohla dostať sa z depky..." ppzrel na mňa prosebným pohľadom

" Fajn. Tak zajtra, presne o 22.00 tu. A neopováž meškať!" otočila som sa a Lorry sa za mnou rútila. Moja rychlochôdza bola už odjakživa rýchlejšia než tá jej. 

" A kam vlastne ideme?" spýtala sa ma zadychčane

" Neviem. Hlavne niekam preč odtiaľto!" nezastavovala som.....

To be continued :) ~Domi~

Kiss The Rain... 10.

" Že.." Zayn
" Lietadlo.." Harry
" V" Liam
" Už to konečne vyklopte!!!" kričal Louis so strachom v očiach
" Nič. Len že jej bude meškať lietadlo..." začal sa smiať Zayn
" Mal si sa vidieť..." chichúňal sa Liam
" Awww aľe nooo... Snáď sa nám náš BooBear nehnevá..." našpúlil Harry pery
" Hnevá..." zdvihol obočie Louis
" Tak prepáč..." začal s ospravedlňovaním Liam
" Neprepáčim.." otočil sa chrbtom k ostatným so založenými rukami a bradou hore.
"*cmuk!" zaznelo na Louiho líčku
" Takto si ma Harry nezískaš naspäť..." stál tam stále rovnako
" Aha. Takže ty si myslíš že som Harry..." ozvala sa tá osoba
" Wait...?" otočil sa, "Eeeeellllll!!!!" skočil jej do náručia. Chúďa El. Divím sa jej že ho udržala na tých jej špáratkách. Keby len týždeň u mňa bývala, hneď by pribrala takých 5 kg.
" Ale ako to? Že si tu tak skoro? Veď volali že ti bude meškať lietadlo..." zliezol z nej Louis
" Čo? Mne žiadne lietadlo ne..." otočila sa na opätku so zdvihnutým obočím na Harryho, Liama a Zayna. Tí sa len zahanbene otočili a v rade odkráčali do kuchyne, z kade sa po chvíli ozval obrovský výbuch smiechu. El iba pokrútila hlavou a hodila sa Louisovi okolo krku.
" Ale si snáď rád že som naspäť pri tebe? Či?" odula dolnú peru
" Samozrejme že som!" pobozkal ju na čelo
" Dokáž to!" ďalej podrypovala El
Louis ju zdvihol na ruky a odišiel do jeho izby, kde sa samozrejme zamkli... V tej chvíli mi prišlo ľúto že sa ja nemôžem nikomu takto zdôveriť... Vyšiel som opäť na terasu a zapozeral sa do hviezd. Zrazu som zbadal ako padá hviezda. " Rýchlo, želaj si niečo!" hovoril som si
'Želám si....'





Pohľad Beth:
" Pre pána kráľa! Ako dlho ti môže trvať kým sa osprchuješ?!" kričala som na Lorry. Sprchovala sa už 7 minút. Ja som sedela na záchode.
" Šak si hlavu umývam!" kričala na mňa ona
" Noa?! Aj mne by to trvalo o 5 minút kratšie!"
" Vieš čo?! Vieš čo?! Ty na mňa láskavo nekrič!" smiala sa a s turbanom na hlave vychádzala zo sprchy obtočená uterákom.
" Ja na teba kričím?!" smiala som sa aj ja, "Ja len nechcem aby si zmeškala môj pohreb!" smiala som sa ešte viac
Ona sa zo mňa takisto strašne smiala až sa pošmykla na mokrej kachličke a hneď na to zaútočila na podlahu. To ma rozosmialo ešte viac.
" Aaaaau..." Lorry sa tvárila urazene, "Aspoň že sa na mne skvele zabávaš..." šúchala si zadok
" A ani nevieš ako..." smiala som sa ďalej. Do kúpelky vošla zrazu jej mama.
" Lorry? Si v pohode?! Počula som hluk!"
" Hej hej mami... Len som spadla..."
Ja som sa neudržala a zase som si v hlave premietla jej pohyby pri tom páde a rozosmiala som sa ešte viac ako predtým...
" Bethany! Prestaň sa smiať!" otočila sa na mňa a ohriakla ma zo smiechom Lorry
" Bethany? Lorry? Určite si v poriadku?" čudovala sa jej mama. Teda vyzerala dosť vystrašene
" Áno mami. Spadla som na zadok nie na hlavu..." prevrátila očami a začala sa stavať z podlahy.
" Ale... Práve si vyslovila meno..."
" Áno áno ja viem." vytláčala ju z kúpelky Lorry. Zavrela dvere a zamkla ich.
" To bolo o chlp..." ozvala som sa prvá
" Ti poviem..." zasmiala sa, "No, si ochotná natočiť mi vlasy?"
" Samozrejme!" žmurkla som na ňu. Ona sa posadila na záchod a ja som vzala kulmu, zapla ju do zástrčky a začala jej natáčať vlasy. Počas tejto úpravy som sa dozvedela, že na pohreb príde aj moja sesternička El aj s priateľom... Počkať. Jak sa to volal? To vtedy bola divoká noc. Spila som sa na mol a nič si nepamätám...
" Halo Beth! Veď mi spáliš vlasy!!!" kričala po mne Lorry
" Ah. Prepáč..." odložila som kulmu
....
*na pohrebe
(Neviem ako prebieha pohreb... Prepáčte :D)
Len tak som sa prechádzala pomedzi ničnetušiacich hostí v čiernom. Dokonca som zbadala aj nejaké tie slzičky v Lorriiných očiach. A keď som zbadala mamu s otcom... Na jednej strane som sa potešila že sú v poriadku, ale na druhej strane, som si dala záväzok že už ich nechcem vidieť trápiť sa. A tak som nemala na to všetko nervy a vyrazila som k tej 'našej' lavičke. Pokúsila som sa sadnúť si, ale zase nič... Čím to bude? Veď na záchode som sedela normálne... No nič... Sadla som si na zem. Keď tu zrazu, ZASE začalo pršať.
" Ten dážď ma musí milovať..." pomyslela som si s duckface-om na tvári. Len tak som si tam sedela a pozerala do neba, keď som zacítila niečiu spoločnosť... Niekto si sadol na 'našu' lavičku!






Joj babenky moje :/ videla som mierna ale že fakt mierne zlepšenie pozeranosti blogu.... Snáď sa vám časť páči.... :/ prosím si aspoň 2-3 komentáre na ďalšiu časť... ~Domi~

Kiss The Rain... 9.

"Kam pôjdem?" S touto otázkou som sa prechádzala po nočných londýnskych uliciach. Žiadna iná aktivita mi nenapadla. Ako neviditeľná toho môžem robiť naozaj málo. Nejako sa mi podarilo zablúdiť až k Tower Bridgeu. Prešla som po ceste a zastala som presne v strede. Zaklonila som hlavu. Hľadela som na nočnú oblohu. Užívala som si ten úžasný pohľad na žiarivé hviezdy. Hviezdy, ktoré každú sekundu odkazovali, aké sú úžasné, už len tým, že sú tak ďaleko vzdialené.
Chcela som tu zostať navždy, ale moju krásnu chvíľku prerušili autá, ktoré cezo mňa rad radom prechádzali. Brali si so sebou moje posledné kúsky ľudskosti... Všetko mi zobrali hmatateľné veci, ktorých som sa nemohla dotknúť... Veď, lietadlo je tiež vec a vzala mi život. Niečo, čo je také cenné a živí si to často neuvedomujú...
Vzdala som to. So sklonenou hlavou som zišla z mosta a so slzami v očiach som kráčala ktovie kde...
Prišla som o celý môj život... Život, ktorý som zbožňovala bol preč... Toľko vecí som nestihla spraviť!
Napríklad sa ospravedlniť rodičom... Povedať im, že ich veľmi veľmi ľúbim! Ďakovať im za to, čo mi dali. Ísť na bláznivú dovolenku, kde by som sa bezhlavo zamilovala a potom si zlomila srdce. Keby som už nevedela, čo ďalej, dôvod by sa ukázal a stačil by na to jediný pohľad, úsmev a odštartovala by sa nová kapitola môjho života. Možno by prišla svadba, svadobná cesta a deti... Nikdy ma totiž neuvidí moja spriaznená duša. Nikdy sa nedotkne mojich pier a nepovie mi, ako neuveriteľne ma miluje...
Už nikdy nebudem to dievča, ktoré malo ustavične úsmev na tvári a budúcnosť predstavenú do najmenších detailov... Stala sa zo mňa chodiaca neviditeľná mŕtvola, ktorej jedinou úlohou je trápiť sa nadnedokončenými skutkami...




Pohľad Niall
Sedel som vonku na terase a sledoval nočnú oblohu, ktorá bola neskutočné krásna. Každá jedna hviezda bola výnimočná a spolu tvorili dokonalé dielo.
Po terase sa ozývali kroky. Podľa rýchlosti som uznal, že to bude Louis. Dlhé noci mal nočné mory súvisiace s tou haváriou lietadla. Tak neuveriteľne sa bál o El. Položil mi ruku na plece a sadol si ku mne. "Volala El..."
Pozrel som sa naňho. "Niečo nové?"
"O hodinu jej letí lietadlo. Priletí sem, lebo jej teta volala, že Bethany bude mať pohreb..." Potiahol nosom a utrel si oči.
"Louis," oslovil som ho. "Neboj sa, všetko bude v poriadku. Lietadlu sa nič nestane... O pár hodín budeš mať El v náručí..."
Louis sa na mňa pozrel. "Dúfam. Lebo ak nie, tak asi už nebudem schopný spievať..." Hlas sa mu zlomil. Zložil si hlavu do dlaní a začal plakať.
Objal som ho. "Louis, všetko bude v poriadku! Neboj sa ničoho! My budeme s tebou! Máš v nás oporu!" povzbudzoval som ho.
Louis jemne prikývol. Sedeli sme spolu na lavičke s pozerali na nočnú oblohu dosť dlhý čas. Louis postupom času zaspal a hlavou sa oprel o moje rameno.
Okolo jednej v noci nás prišiel zobudiť Harry. Volal nás do obývačky, lebo nám chcel ukázať v telke niečo dôležité.
Sadli sme si na gauč, kde už sedeli aj ostatní. Nechápali sme, čo je také súrne o jednej v noci! Mohli nás nechať spať na tej lavičke!
"Čo sa deje, Harry?" pýtal sa zaspatý Louis a pretieral si oči, aby lepšie videl.
"Vieš," začal Zayn trpkým hlasom.
Harry pokračoval: "Louis."
Ďalšie slovo si zobral Liam. "Stala."
"Sa." Zayn.
"Hrozná." Harry.
"Vec." Liam.
"Volali." Zayn.
"Z." Harry.
"Letiska." Liam.
Louis pri mne sedel úplne vyvedený z miery a na jeho tvári nezostala ani stopa 

Síce sa na vás stále hnevám pretože ste mi nedali požadovaný počet komentárov... Ale no nič... Nepíšem pre komentáre ale pre čitateľov... :/ ja len že ma zaujíma váš názor... :/ 

~Domi~

Kiss The Rain... 8.

Dlhú dobu Lorry mlčala a so slzami v očiach pozerala do prázdna.
Čupla som si pred ňu a snažila sa jej dotknúť... Aspoň pohladiť... Márne. Ruka sa mi prepadla cez jej a ona sa striasla. Nevedela som či má v očiach slzy, alebo dážď. "Ty.. ty si to cítila?" opýtala som sa jej.
Jemne prikývla a pozrela mi do očí...

Od tej doby nebolo dňa, kedy sme neboli spolu. Keď sme boli spolu na verejnosti. musela však dávať pozor, aby ju náhodou neprichytili či už cudzí ľudia alebo rodičia, ako sa so mnou rozpráva... Chuderu by ešte na psychošku poslali...
Každý deň sa stretávame presne o 15.00 v tom opustenom parku blízko najväčšieho londýnskeho cintorínu, keď ma prvýkrát uvidela. Keď BigBen odbije 3-krát musí byť tam. Je to náš záväzok. Pretože raz sa stalo, že som prišla neskôr a skoro som sa vyparila... Nerozumieme tomu prečo a ani ako sa tieto veci dejú... Vidí ma iba ona, keď prídem neskôr ako o 3 tak skoro zmiznem... Kto tomu má rozumieť?
Jedného dňa keď BigBen odbil 15.00 priška Lorry veľmi smutná. Slzy sa jej z očí liali jedna radosť.
" Lorry! Čo sa ti stalo?!" zhrozila som sa a pribehla som k nej
" Ja-ja mám 2 veci...."
" No tak na čo čakáš! Vyklop to! Nech môžem usúdiť, či môžeš plakať..." povzbudivo som sa usmiala
" Prvá je že nám Vaši poslali pozvánku na tvoj pohreb... Ževraj sa našli tvoje pozostatky..." utierala si slzy z líc pričom si sadala na lavičku.
" Awww moja. To bola tá zlá správa? Ale veď pre to nemusíš plakať. Ja som tu stále s tebou.."
" Ale veď to viem! Kvôli tomu neplačem..." mávla rukou, akoby jej to bolo jedno. V tomto momente som nevedela, ako sa mám cítiť, lebo ma to aj urazilo a aj nie...
"A prečo teda plačeš?"
" Wil-William sa so mnou rozišieeeeeel!" plakala ešte viac ako pred tým. Z očí sa jej zase spustili Niagáry a vzlykala jedna báseň...
" Ja som ti hovorila že nestojí za nič..."
" Ja viem. Al-al-ale ja som ho ľúbila!!!"
" Trúba! Prestaň plakať! Ideme do obchodu, vybrať ti niečo na môj pohreb." žmurkla som na ňu a na jej perách opäť pohrával jemný úsmev. Vstala, napriamila sa, akoby išla vyzývať ďalších chalanov a kráčala smerom von z parku. Po pár metroch sa otočila..., "Ty nejdeš?"
Touto otázkou som sa zpamätala, ani neviem z čoho..., "Aha. Jasné. Idem!" bežala som za ňou.
Behali sme z obchodu do obchodu na Oxford Street, ale nenašli sme nič, čo by sa jej páčilo. Čierne.
" Hľadaj hlavne čierne veci! Nemáme moc času!" pošepkala som jej lebo si práve obzerala farebné tielka vo výpredaji.
" Šak dobre. Už idem." pošepkala tak, any nebolo vidno že pohla perami
" Mám to!" skríkla až sa zľakla tá pani čo šla za nami
" Promod! Tam budú mať veci!" vleteli sme teda do promodu a začali sme hľadať. Mňa keby bolo vidno, vyzerala by som ako nejaká lesná víla čo poskakuje pomedzi uličkami s oblečením a nakláňa sa na jednu a potom na druhú stranu.
" Ty čo si to tam pre Krista robila?!" spátala sa ma v kabínke
" Ja vlastne ani neviem..." zasmiali sme sa
" Nooo... Čo povieš?" pootáčala sa mi v krátkych jednoduchých čipkovaných čiernych šatách.
" Mmmmmm... Sánka dolu šéfe..." zasmiala som sa
" Padnú mi? Nemám v nich moc veľkú riť?" snažila sa natočiť v zrkadle tak, aby si videla zadnú časť svojho ... Tela...
Ja som iba pregúľala očami a ona pochopila že sa už nemá vypytovať priblblé otázky... Zaplatili sme a zistili sme že už bolo 18.30!
"To čo sme tam tak dlho robili?!" hovorila som keď sme došli naspäť do parku
" Však nevidíš? Nakupovali sme..." pretočila očami a priložila pery na slamku, ktorá bola ponorená v banánovom frappé...
" Už budem musieť ísť..." rozlúčili sme sa a na mňa zase padla tá otázka, ako každý večer... 'Kam pôjdem?'......






Baby je tu 8. časť! Aj keď ste mi dali iba 2 komenty... :( a dosť o dosť menej zobrazení.... Trošku ma to vzalo... No nič... Vidíte ako vás zbožňujem? :3 ale prosím! prosím si 5+komentov ako predtým.... your ~Domi~

Kiss The Rain... 7.

Už som sa nezvládla pozerať, ako moja mamina sedí v mojej izbe na posteli a s prázdnymi očami pozerá do prázdna a pomaly ju opúšťa život. Ocko k nej chodí so strachom a snaží sa do nej naliať aspoň kúsok pitia alebo ju prehovoriť, aby zase začala jesť. Nie, ona nereaguje vôbec na nič. Len tu sedí a narieka vo vnútri. Moj ocko je zúfalý a plánuje, že oboch zapíše k psychológovi, pretože ani jeden to nezvláda.
Nechcela som sa, nie nemohla som sa pozerať, ako si ničia život. A za všetko môžem iba iba ja! Keby som urobila tú hlúpu skúšku, nemusela by som teraz byť tu!!!! Alebo by som sa aspoň nepohádala s rodičmi kvôli tomu!!! Prečo sa to stalo?! Veď, začo ma trestáte?! Ja som nespravila skoro nič zlé a toto mám za odmenu?!? Toľko zabijakov, lupičov a oveľa horšich ľudí pobehuje po svete a ich nikto netrestá tak ako mňa!!!! Oni sa nemusia pozerať na rodinu, ktorá sa trápi kvôli ním, lebo ich to netrápi!!! Presne tak!! Sú to ľudia, ktorí nemajú srdcia a ak áno, sú to srdcia z kameňa, ktorémajú postavené hranicu pred láskou. Nevedia, čo je to cit...
V tejto chvíli by som po tom túžila aj ja... Nič necítiť. Jednoducho sa nestarať a netrápiť nad vecami, ktoré nedajú spať živím... Len zostať oddychovať naveky...
Poslednýkrát som sa pozrela na moju trápiacu maminu a na ustarosteného ocka. Pousmiala som sa na nich, pretože ja si ich budem pamätať ako usmievajúcich ľudí plných života, ktorý majú dcéru ďaleko za oceánom. Každý deň si volajú a smejú sa spolu. Radujú sa z jej úspechov v škole, ktoré sú základom jej úžasnej budúcnosti. Budúcnosti, ktorá bude vo svete ľudí.
So slzami po lícach som opustila dom a smerovala som na miesto, ktoré som mala v živote najradšej. Bolo to opustené miesto v parku s jednou lavičkou. Sadla som si na ňu alebo skôr snažila som si sadnúť, lebo vždy som sa prepadla.
Vzdala som sa. Presne tak. Ja Bethany Raiwands som sa vzdala! Už sa nebudem tváriť, že som živá a môžem robiť veci, ako predtým! Nie, budem sa chovať ako mŕtva, lebo ňou som!! ""Lebo som mŕtva!" skríkla som nahlas a spustili sa mi slzy. Počuť to, bolo ešte horšie ako si to myslieť.
Ako doznel môj krik, spustil sa dážď. Padala kvapka za kvapkou a udierali na hmotné predmety. Obzerala som sa dookola, keď zrazu som na sebe pocítila niečo mokré a studené. Prstom som si prešla som danom mieste a bola to kvapka dažďu.! Dážď sa ma dotýkal a bolo to neuveriteľné! Cítila som ho všade na mojom tele a rozplývala som sa v ňom.
"Bethany?!" ozvalo sa spoza mňa. Neverila som, že budem počuť ešte niekedy, že ma niekto priamo osloví. Otočila som sa a tam stála Lorry! Moja najlepšia kamarátka...
" Si... Si to ty?" ruku mala na čele, približovala sa ku mne s prižmúrenými očami
" Ty.... Ty ma vidíš?" spýtala som sa prekvapene so slzami v očiach že ju vidím
" No ne! Vieš ja som blázon ktorý práve ušiel zo psychiatrie..." povedala ironicky a prevrátila očami
" Počkať. Ty si nevidela televízne noviny?"
" Si robíš prdel že? Ja že by som pozerala noviny...."
" Ale... Ale bola tam dosť dôležitá informácia..." sklopila som zrak a slzám som nechala voľný priebeh
" Ale prosím ťa! Čo mohlo už len v správach byť dôležité...." prešla okolo mňa a sadla si na lavičku. Chvíľu na mňa pozerala a potom potľapkala miesto na lavičke vedľa seba.
" Ja.... Nemôžem...." plakala som ďalej
" Prečo by si nemohla.... Šak tu si normálne sadni a seď.... Veď je to NAŠA lavička..." našpúlila zamračene pery
" Ani nevieš ako veľmi rada by som si sadla na NAŠU lavičku..."
" No tak faaaaajn!" postavila sa. "Povieš mi čo bolo v tých správach také dôležité?" prevrátila očami
" No ako vidíš som naspäť v Londýne... Ale nie som ja ako ja...."
" Čo?!" žmúrila očami lebo kvapky dažďa jej neprestajne padali do očí
" Lietadlo z Forks včera havarovalo a nikto zo 150 pasažierov neprežil..." rozplakala som sa ešte viac
" Áha.... Takže to znamená že..... Nie neviem čo to znamená...." smiala sa
" Lorry!!! Ja som bola v tom lietadle!" začala som kričať lebo ma hnevalo že to neberie vážne
" Počkaj! Ty si akože... Akože..."
" Áno! Áno Lorry kľudne to povedz nahlas! Som mŕtva!"
" Čože?!" stála tam s otvorenými ústami
" Áno... A ani ja nerozumiem tomu, ako to že ma vidíš..."
" Ou...." nejak zbledla a pre istotu si sadla. Na takéto chovanie som u nej nebola zvyknutá. Stále sa usmievala. Ešte aj keď bola smutná a plakala aj vtedy sa to zmenilo na mega výbuch smiechu...
" Si v poriadku?" čupla som si k jej nohám
" Ja... Ja neviem ako sa mám cítiť.... Moja najlepšia kamoška je mŕtva.... A ja ju vidím...." krútila hlavou
" Prosím ťa ja len nechcem aby si o tebe ľudia niečo mysleli. Nikomu to nehovor. Prosím. Ani Williamovi...."
" Ale! Ale! Ja mu hovorím všetko!!!"
" Toto mu povedať nemôžeš. Bolo by to až príliž divné...."
" Tak fajn...."
.........








Tam ta da daaaaa! :D ozvala som sa :D áno žijem ak vás to zaujíma :D fakt baby prepáčte že až tak neskoro pridávam časť.... :/ :3
zase 5+ komentov na ďalšiu ľúbim vás :**** ~Domi~

Kiss The Rain... 6.

Keďže dlhšiu dobu neodpovedal, ozval som sa znova.
" Louis? Čo sa stalo? Si v poriadku?" pozrel sa na mňa a mal červené oči. Zľakol som sa.
" El.. El... Ona letela do Ameriky...." rozplakal sa ešte viac. Sadol som si k nemu. Nechápal som. Veď keď El letela do Ameriky tak prečo tu plače? Veď smútok zo vzdialenosti od seba prekonávajú úplne v pohode...
" Ty si nevidel správy?!" oprel si hlavu o moje rameno a plakal ďalej.
" Nooo... Videl... Ale veď El..."
" Čo ona?! Čo?! Nevidel si?! Nikto zo 150 pasažierov neprežil!"
" Louis. Ale veď El..." nenechal ma dokončiť vetu. Furt mi skákal do reči
" Nie Niall!! Ona tu už nie je!!! Odišla! Spolu s ďalšími 149 ľuďmi z tohto sveta!"
" Louis! Aspoň ma nechaj dokončiť vetu!!" zvýšil som aj ja hlas. On sa na mňa bezslovne pozrel a pozorne počúval.
" Po 1. Eleanor letela DO Ameriky, po 2. to lietadlo havarovalo po ceste Z Ameriky. Po 3. v tom lietadle išla iba jedna osoba, ktorú poznáme...." povzbudene som ho pobúchal po chrbte, lebo som videl, že sa začal tváriť zahanbene.
" Nikomu ani slovo!" zasmial sa Louis
" Nikomu brácho!" žmurkol som naňho
" A prečo mi potom El nedvíha telefón?"
" No asi prečo?! Veď je v lietadle...." pretočil som očami
" Presvedčivý dôvod..." uznal Louis
Zbehli sme s Louisom dole, naspäť k ostatným.
" Chalani! Už viem, odkiaľ tú Bethany poznáme!" pribehol ku nám Zayn rýchlosťou svetla
" Odkiaľ?" zaujímal som sa, zatiaľ čo si Louis urobil pelech pri Harrym.
" No, pamätáš si, keď sme boli na oslave Eliných 19-tich? Tak tam mala sesternice a bratrancov a všetkých... No a Beth je jedna z jej sesterníc...." (prosím neriešte či je to pravda alebo nie :D) triasol so mnou ako so zabaleným darčekom
" To vážne?! To je ona?!" neveril som
" Áno! Fakt! Je to ona."
" Aha.... A na to si prišiel ako sám..."
" Nooo... Hej.." zaškeril sa
" Nie! To teda nie!" ozval sa Liam
" Okay. Tak teda Liam na to prišiel.... S mojou pomocou." uznal Zayn
Namiesto toho, aby som sa tam s nimi rozprával na túto tému, som ju zmenil.
" Ozval sa vám už niekto že kedy bude pohreb?"
Všetci zvážneli...
" Nie... Prečo?" pýtal sa Liam
" Ja len tak. Mal som ju rád.... Ako kamarátku samozrejme." zasmial som sa takým smiechom, že iba akože... Sadol som si k Liamovi na gauč a spolu sme všetci pozerali telku. Teda oni pozerali... Ja som premýšľal nad niečim iným.......






Joooj holky. Mne je to tak ľúto že je táto časť taká krátka... A o ničom.... :/ fakt sorry :/
Cez sobotu neviem či pridám niečo lebo sme vo viedni a tak... V nedelu by som mala pridat :3
~Domi~

Kiss The Rain... 5.

Pohľad Niall:
"Chalaniiiii!!!" kričal Zayn z obývačky. "Idúúúú správyyyy!!!"
Vybral som si ešte z kuchyne niečo na chrústanie a vrátil som sa do obývačky, kde už sedeli všetci štyria vykotení na sedačke. Sadol som si do voľného kresla a otvoril som si čipsy.
V ten moment to bolo, akoby som stál na námestí plnom holubov so zrnami a tie holuby ich okamžite zaregistrovali a vrhli sa na mňa. Takto si predstavujem lepšiu verziu toho, čo sa stalo s mojimi čípsami... :/
Skoro mi neostalo nič! Bolo to nesmierne príšerné!!! Bol som taký hladný a chcel som si dať niečo na 2. olovrant a už nemám nič! Všetci boli totiž leniví ísť si po vlastné jedlo a museli sa hodiť práve na to moje?!?! Oni si neuvedomujú, zme musím jesť viackrát do dňa?! Toto bol iba asi 5 raz...
Nesmierne som sa rozzúril. Prudko som vstal a držal som si svoje zvyšky čipsov pevne v ruke, aby mi už ani vzduch nezobral čo len vôňu. "Kurva! Chalani! To boli moje posledné čipsy v domeeee!!!!!! Už nemám, čo jesť!!! Teraz musím hľadať niečolepšie pod zub!!! A nič také tu už nemámeeee!!!" kričal som po nich napajedene. "Viete si predstaviť aké to je, keď nejem v pravidelných intervaloch?! Veď zomriem!!! Bože! Šak bude určite po mne!! Ako prežijem bez jedla?!" Zase som si sadol a pozeral sa na nich.
Harry nadvihol obočie. "Niall, upokoj sa... V kuchyni máme určite nejaké jedlo..."
"Nehnevaj sa, Niall... My sme nevedeli, že to je len pre teba..." ospravedlňoval sa Liam.
"Nie, nezomieraj!" kňučal Louis so smiechom.
"Shut up, guyssssss!" zavelil Zayn, pretože všetci to hovorili naraz a nenapadlo ich, že sotva viem, čo vraveli a stále to opakovali, takže som nemal možnosť niečo dodať... "SHUUUUTTT UPPPP!" skríkol zase Zayn.
Všetci sme naňho pozreli a on ukázal na telku, kde sa práve začínali správy. Upresnil sme pozornosť moderátorke a pozorne počúvali...
" Milí diváci. Sme tu späť s ďalšími informáciami o havárii lietadla so spoločnosti BritishAirWays. Ako sme už minule spomenuli, bohužiaľ, nikto zo 150-tich pasažierov neprežil."
"150?!" skríkol šokovane Louis, načo sme ho hneď všetci uzemnili. Dvihol ruky v obrannom geste a bol ticho.
"A tak, vám teraz prinášame reportáž Lilly Hawks, ktorá vám o tom povie oveľa viac.
Dobrý večer. Hlásim sa tu živo z miesta, kde lietadlo havarovalo," reportérka priam kričala kvôli silnému vetru a dažďu.
" Trosky sa konečne našli, spolu z pár cestujúcimi. Ostatní boli neidentifikovateľní. Veľká väčšina z nich má príliž polámané kosti a pri náraze lietadla nastal menší výbuch, čo ich ešte viac poškodilo."
Všetci sne zhrozene pozerali na zábery z miesta havárie. bolo to vážne niečo príšerné. Niečo, čo odohlanalo môj hnev kvôli jedlu...
" A teraz vám ukážeme osoby, ktoré sme dokázali identifikovať."
Na obrazovke som videl, ako sa premietajú portréty s menami a v pozadí znie smutná hudba. Neviem, koľko tam bolo nájdených ľudí, ale bolo ich menej ako 20... V hlave mi stále zneli niektoré mená... Už ukazovali posledný portrét krásneho dievčaťa a pod ním svietilo meno Bethany Raiwands....
To dievča som niekde videl... vravel som si v duchu.
"Preboha! El!" skríkol Louis. "Musím zavolať El!" Dvihol sa a už bežal do svojej izby po mobil. Skoro sa vysypal na schodoch, ale to mu bolo jedno.
" Čo sa deje?!" pýtal sa Harry.
"Netuším," povedal som. Vstal som a aj s čipsami som trielil hore k Louisovi. "Čo sa stalo?!" otvoril som dvere a videl ho sedieť na posteli...








Holky..... Máme tu ďalšiu čaaaaasť :D nechce sa mi už opakovať tie ďakovácie tým istým ľuďom... -_- no nič. ĎAKUJEM :D a dúfam že sa vám príbeh aspoň trolinku lúbi :) love ya guys :* 5+ koments ;) ~Domi~

Kiss The Rain... 4.

Už hodinu som sedela pri mojich rodičoch a pozerala sa, ako mamina hysterčila a ocino ju upokojoval. Zrazu sa z telky ozvala úvodná zvučka televíznych novín. Naši okamžite zbystrili pozornosť.
" Milí diváci. Sme tu späť s ďalšími informáciami o havárii lietadla so spoločnosti BritishAirWays. Ako sme už minule spomenuli, bohužiaľ, nikto zo 150-tich pasažierov neprežil. A tak, vám teraz prinášame reportáž Lilly Hawks, ktorá vám o tom povie oveľa viac.
Dobrý večer. Hlásim sa tu živo z miesta, kde lietadlo havarovalo." reportérka priam kričala, kvôli silnému vetru a dažďu
" Trosky sa konečne našli, spolu z pár cestujúcimi. Ostatní boli neidentifikovateľný. Veľká väčšina z nich má príliž polámané kosti a pri náraze lietadla nastal menší výbuch, čo ich ešte viac poškodilo." videla som mamu ako zhrozene pozerá na zábery z miesta kde lietadlo havarovalo. Malý pohyb jej pier mi naznačil, že sa modlila.
" A teraz vám ukážeme osoby, ktoré sme dokázali identifikovať." a na obrazovke sa začali premietať portréty aj s menami osôb, ktoré identifikovali. Pravdu povediac, bola by som radšej, keby mňa nevedeli určiť. Ale keď prišiel na rad môj portrét, pod ktorým bolo moje meno - Bethany Raiwands, mama skolabovala. Nezvládla to. Odpadla rovno na stoličke, zatiaľčo ju ocko hneď začal kriesiť. Ešte že je lekár.
Pribehla som ku nej aj ja, chytila som ju za ruku a vysielala som zo seba tie najkrajšie spomienky a myšlienky s ňou. Dúfala som že jej to aspoň trochu pomôže. Hádam, stačí keď som umrela ja. Nemusí aj ona. To by ocko nezvládol.
O pár minút sa to ocinovi podarilo a prebral ju. Mama sedela na stoličke s hlavou v dlaniach. Otec ju objal a spoločne plakali. Mama ešte popri tom vydávala vzlyky v duchu - 'Ja tomu neverím! Ona nemôže byť....'
Mala som takú túžbu dať im nejak najavo že som tu s nimi. Že som ich neopustila. Chcela som ich poľutovať. Povedať im aby už neplakali a aby žili naďalej, aj keď bezo mňa. Ale toto všetko boli len moje túžby. Nemohla som to urobiť. Proste to nešlo. Ja som mŕtva medzi živími. A takto tu zostanem už asi naveky...
Toto mi nedalo a rozplakala som sa aj ja. Nemohla som sa pozerať na ich strápené a uslzené tváre. A tak som odišla do svojej izby. Zvalila som sa na posteľ a plakala do vankúša ako kedysi, keď som bola živá... Po chvíli som začula, ako sa otvorili dvere a dnu vošla uplakaná mama. Sadla si na moju posteľ rovno na miesto, kde som bola ja. Necítila som však nič a to mi chýbalo a dobre som si uvedomovala, že mi to bude už navždy chýbať......








Mačky moje. Veľmi sa ospravedlňujem že som nepridala časť v piatok (dôvod-príliž dobrá nálada), v sobotu (dôvod-neviem) a ani v nedeľu (dôvod-učila som sa). Dúfam že sa časť páči a prosím si také.... No minule ste dali 7 ale aby som hnusná nebola, prosím si takých 5+komentov :3
Novinku mám.... :3 viete čo sa mi stalo? :) jedna baba, čo je mojim akože vzorom (či už v spisovateľskom smere, alebo štýl a proste všetko) mi prijala žiadosť na fb a normálne si so mnou píše... :333 nemôžem tomu uveriť... :) som happy :DDDD isto si o mne myslí že nesom kompletná (ak nie niečo iné) :DD
With <3 your ~Domi~

Kiss The Rain... 3.

Myslela som si, že moja smrť bude iná. Myslela som že bude bolestivá a nepríjemná. Ale opak bol skutočnosťou. Necítila som vôbec nič. Vlastne som ani nevedela kedy sa to stalo. Jediné, čo som ako-tak cítila bolo príjemné teplo a čo ma dosť prekvapilo bolo to že som otvorila oči. Teda ani to nebolo z vlastnej vôle, ale skôr z donútenia.
Keď som ich otvorila ocitla som sa niekde, vlastne ani neviem kde, ale z druhej strany tých priestorov na mňa svietilo strašne silné biele svetlo. Bolo také silné, že som si musela zakryť oči rukou, aby som neoslepla.
Postavila som sa, a začala som kráčať k tomu svetlu. Ani neviem prečo. Niečo ma tam ťahalo, akokeby som počula niečí hlas, ako ma tam volá. Počula som zvuk každého môjho kroku. Všetko sa ozývalo. Počula som aj svoj dych.
Zrazu som uvidela z tamaď nejakú, alebo skôr niekoho ruku. Zľakla som sa, zastavila som a cúvla, tesne pred tou svetelnou bránou.
Pozerala som sa do všetkých strán, či nezazriem niečo, čo by mi pomohlo sa dostať odtiaľ preč... No nič som nezazrela. Tá ruka ma tak veľmi vystrašila, že som sa otočila a začala som utekať opačným smerom. 'Snáď sa niekam dostanem' myslela som si.
Keď už som bola v najtmavšej časti toho tunela, či čo to bolo, uvidela som iba stenu. Snenu a tmu. Nič viac. Musela som rozmýšľať rýchlo. Buď svetlá brána so záhadnou rukou, alebo neviem. No nakoniec som sa rozhodla skúsiť tú stenu. Neprastávala som utekať. Už som bola tesne pred stenou, rukou som si zakryla hlavu a prešla som skrz tú stenu.
" Dokázala som to! Dostala som sa odtiaľ!" hovorila som si nahlas
Pozrela som sa okolo seba, aby som zistila, kde sa nachádzam teraz. 'Toto miesto poznám. To je... To je... Moja izba! Ale čo tu robím?' myšlienky mi lietali po mysli. Odrazu som uvidela svetlo z chodby cez škárku dverí od izby.
' Žeby to bola mama?' zaujímala som sa
" Aaaaaaaaaaaaah! Tie moje kríže!" počula som z chodby. Ale nebol to hlas mamy. To bol ocko. Tak dlho som ho nevidela. Vybehla som z izby, ani som si nevšimla, že som prešla cez dvere, a chcela som sa naňho vrhnúť, objať a už ho nikdy nepustiť. Hodila som sa mu okolo krku a čakala som, že pocítim to príjemné rodičovské teplo. Ale namiesto toho som cez neho prešla a prepadla sa cez zábradlie dole.
" Čo to do piči?...." nechápala som. A napriek tomu že som spadla z 2 poschodia (domu) na prízemie som necítila absolútne žiadnu bolesť...
" James! James! Počul si to?!" kričala mama z kuchyne
" Čo či som počul?" zišiel zo schodov do kuchyne za mamou
" Ten zvuk... Myslím že šiel z obývačky"
" Ale prosím ťa. Aby (meno), láska, nebuď hlúpa. Snáď si nemyslíš, že u nás straší..."
" To nie. Ale počula som niečo." vyšla som po schodoch hore k nim, aby som ich videla.
" Ah! To je už 7 hodín?! James! Rýchlo! Zapni televízne noviny!"
Ocko chytil dialkové do ruky a zapol hneď prvý program čo mu prišiel pod ruku.
'Dnešný let z Forks do Londýna leteckou spoločnosťou BritishAirWays, pod vplyvom počasia nedorazil do cieľa. 150 cestujúcich umrelo. Lietadlu sa údajne najprv pokazil motor na pravom krídle a potom sa odlomilo. Nikto neprežil. Trosky lietadla sa zatiaľ nenašli. Budeme zisťovať viac.' - hlásila moderátorka. Len čo to dopovedala, mama vypla telku a s hlavou v dlaniach si sadla za stôl.
" Prosím povedz mi že v tom lietadle nebola Beth..." pozrela na ocka uslzenými očami
" Veď si jej prikázala, aby vystúpila..."
" To áno. Ale ten hovor niekto prerušil. Nebola to Beth. Bola to letuška. A mobili nám z rúk berú väčšinou v tedy, keď... Keď... Sa chystajú odletieť..." rozplakala sa. A bolo dobre že sedela, lebo celá zbledla.
" Neboj sa. Naša Beth je veľká bojovníčka. A všetko, čo sme jej doteraz prikázali urobila." chytil mamu za ramená
" Ale... Ale... Ale...." plakala čoraz viac. Nemohla som sa na ňu pozerať, keď bola v takomto stave. Teraz som začala plakať už aj ja. Podišla som k nej a objala som ju. Aj keď som vedela že to neucíti. Že to už NIKDY neucíti....











Holky, máte tu 3. časť. Ja fakt netuším čo si mám o tom teraz myslieť. Ja mám premyslený celý stred a koniec príbehu ale tie začiatky.... Pfuuuu... :/ budem veľmi rada, keď mi to zhodnotíte...
~Mrs.Horan~

Summer Love- Epilóg :')

O 5 rokov.....
Pohľad Sunny:
S Niallom sme spolu neskutočne šťastný. Po jeho žiadosti o moju ruku sme sa ani raz nepohádali... 'Chvála Bohu!' Dúfam že to tak aj zostane. Tento rok som akurát doštudovala manažment v Londýne, kde si práve hľadám zamestnanie.
Zosobášili sme sa pred rokom, a bola to fakt MEGA svadba. Týždne potom sa o tom písalo v novinách.
Bývame spolu v krásnej, luxusnej vile na kraji mesta. Pravidelne chodíme však navštevovať mojich a aj jeho rodičov do Mullingaru.
Ou! A áno! Zabudla som. Máme spolu krásnu dcérku Beatrix Rose a synčeka Liama. Sú takí zlatí. Máme bšetci spolu krásne vzťahy a sme spolu taká veľmi šťastná rodinka. Jediné problémy však nastávajú, keď ide Niall do práce. Ale vždy si urobí čas aj pre nás.... :3

Pohľad Bee:
Po našom odchode z Paríža pred 5-timi rokmi, som začala študovať modeling. Bývame spolu s Harrym v jeho dome. Náš vzťah by sa dal veľmi jednoducho opísať... Áno máme sa VEĽMI radi. Takže noo... Áno, skoro každý deň... A ak vás zaujíma, či ma požiadal Harry o ruku, s radosťou vám hovorím že áno. Bolo to mega romantické. No mali posledný koncert turné a zavolali ma na pódium a pred všetkými fanúšičkami to spravil. A ja som so slzami v očiach mohla iba súhlasiť.
A jasné! Ešte máme aj dcérku Darcy. Je taká ako jej teta Sun.
A ak vás zaujíma či sú 1D spolu, s pokojným svedomím vám môžem oznámiť, že ešte aj dlho budú. Harry je tak trochu pod papučou. Ale nie. Nie je... :D

Pohľad Fredie:
S Tomom sme veľmi šťastný párik. Máme krásny vzťah, aj keď aj ja, aj on ešte študujeme, síce už posledný rok, na konzervatóriu. Vlastne, hráme spolu v jednej kapele. On hrá na gitaru a ja spievam. Máme ešte aj super srandovného bubeníka a klaviristu, ale musím povedať, že náš manažér je zo všetkých najlepší. Je ním totiž môj brat- Siva. Vážne nerozumiem, prečo nerobil tento džob skôr... Keď sa teraz opäť vrátil k Nereši (to je jeho frajerka. Netuším ako sa píše :DDD) je oveľa pokojnejší...
Chystáme sa na naše prvé turné po Európe. Zatiaľ máme prvý koncert vypredaný... Uvidíme čo ďalej.
A čo sa týka nášho súkromnejšieho vzťahu s Tomom, tak vám poviem že ma ešte o ruku nepožiadal, ale dúfam že čoskoro áno.

Tak ako ste mohli pochopiť, všetko dobre dopadlo (jak ináč...). Som vám nesmierne prenesmierne vďačná za to že ste to čítali... Od prvého komentára si pamätám ako ma to nesmierne potešilo. V škole som skákala meter päťdesiat od radosti, že nejaké 'cudzie' baby mi tu píšu komenty. Fakt. Ďakujem strašne krásne za každý a jeden komentár. Za každé a jedno zhliadnutie. Ste fakt úžasné! Čím ďalej som písala, tým viac som si uvedomovala, aká silná rodina sme. :')
Ešte raz to tu napíšem... ĎAKUJEM!!!!!!!!!!!!! :*******
Teraz dúfam že aj môj nový pripbeh Kiss The Rain, bude aspoň spolovice taký úspešný ako bolo Summer Love. Ale upozorňujem. KTR pravdepodobne nebude mať moc happy end... :DDDDD no nič dúfam že savám bude páčiť. Nenormálne vás milujem <333333 a z celého srdiečka vám krásne ďakujem :'3333 your ~Mrs.Horan~
Ps- tie ktoré zaujíma či budem v budúcnosti písať, odkazujem že sa toho nemienim vzdať po vašich komentároch ;)
Ps ps- tu dole obrázky- 1. Beatrix Rose, 2. Liam, 3. Darcy (áno viem. Tie deti sú trošku väčšie, ako by mali byť... :D)

Kiss The Rain... 2.

Napadali ma tie najhoršie veci... Pokúšala som sa na nich radšej nemyslieť.
" Dámy a páni. Je nám veľm ľúto, že vám musím oznámiť takúto správu ale prestal nám fungovať motor na pravom krídle. Zdá sa, že budeme musieť pristáť na jednom z malých ostrovov uprostred atlantického oceánu. Sú priamo pod nami. Takže sa pokúsime pristáť hneď. Takže sa ničoho nebojte..."
Hneď ako to letuška dopovedala, zhasli sa všetky svetlá a pilot začal lietadlo natáčať a zatáčať s ním až mi z toho prišlo nevoľno... No aj napriek jej slovám sa panika iba stupňovala. Čoskoro vybuchne davové šialenstvo a nebude sa dať z neho ujsť. Všetko sa postupne udialo. Hneď, ako nastali komplikácie pri pristávaní.
" Preboha živého!!! To krídlo sa odlomilo!!!! Aaaaaaaa!!!! My umrieme!!!! Zachráň sa kto môžeš!!!" bolo počuť z každej strany.
" Prosím vás! Upokojte sa! My to nejak zvládneme. Zatiaľ vás všetkých poprosím aby ste zostali na svojich miestach a nasadili si záchranné vesty!" snažila sa letuška prekričať vreštiacich cestujúcich. Hneď ako to dopovedala, vedela som že je zle. Toto nepôjde len tak ľahko... No vážne som nevedela odhadnúť, ako dopadne táto situácia... Bála som sa! Áno! Bojím sa! A veľmi! - začínala vo mne prevládať panika. Pokúšala som sa upokojiť, no nešlo to, pretože ku mne prišlo to dievčatko z vestibulu, podalo mi môj náhrdelník, zavrela mi ho do ruky a pozrela na mňa takým tým smutným pohľadom. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Hádam to dievčatko nemá nejaké predvídajúce myšlienky. No kdď som sa obzrela dozadu, na ich sedadlo, videla som, ako so svojimi rodičmi POKOJNE sedia, čo sa o ostatných pasažieroch nedalo ani zďaleka povedať. Pobiehali zo strany na stranu a dobre že sa nepostavili na hlavu. Pretlačila som sa teda ku tomu dievčatku, a panicky som sa opýtala:
" Prečo tak pokojne sedíte?! Práve sa rútime v lietadle do oceánu! Ako môžte byť taký pokojní?!"
Dievčatko sa na mňa pozrelo, chytilo mi hlavu do jej maličkých rúk a dodalo:
" Prečo sa snažiť, keď aj tak umrieme? Viem to..." bolo posledné čo som počula, pretože letuška ma už silou odvádzala na moje miesto.
" Ale ja nechcem umrieť!!!" kričala som. Keby sa to neodohrávalo v takejto situácii, pomysleli by ste si o mne, že ma odvádzajú na psychiatriu...
Ľudia tam dobre že nezačali skákať po hlavách. Plietli tam veci piate cez deviate. Začali tam robiť tie najnechutnejšie veci... (nebudem popisovať... Domyslite si... :DD) Jeden z nich tam začal veštiť budúcnosť. Aj keď každého bola rovnaká....
Začala som sa modliť. Že keď už teda zahynieme, nech sa to aspoň moja mamina s tatinom dozvedia a odpustia mi. Viem že to bola moja vina....
'Pane Bože, prosím ťa, daj mi pokojnú smrť, aby moji rodičia neskolabovali a ďalej žili. Aj keď bezo mňa.... Amen.'
Rozhodla som sa zaspať, aby to bolelo čo najmenej. Posledné slová, ktoré som počula boli... 'Dámy a páni. Veľmi sa vám ospravedlňujeme, ale pod nami žiadne ostrovy nie sú... Boli to iba škvrny od ropy. A keďže už letíme príliž nízko, a bez jedného krídla, je už takmer nemožné vzlietnuť. Volali sme o pomoc, ale nie je tu vôbec žiadny signál. Je nám to nesmierne ľúto... *píííííp' a vtom som zaspala......






Je tu ďalšia časť Kiss The Rain. Dúfam že sa aspoň trošku páči. Viem. Opísanie týchto chaosových situácií mi moc dobre nejde. A dúfam že som vás touto 'depresívnosťou' neodradila a snáď to budete aj naďalej čítať.... A prosím si 4+ komentíky. Ľúbim vás :333 ~Mrs.Horan~

Summer Love- 61. časť

S Bee sme si to náramne užívali, až kým nás niekoho 'ehm' nevyrušilo. Surovo som sa odrhol od Bee, aby som sa pozrel na tú osobu...
" Sorry" zasmial sa Niall
" Kurva! Niall! Ty nás musíš vyrušiť v najlepšom!" postavil som sa a Bee sa hneď zakryla perinou.
" Sorry brácho." smial sa ďalej, "Hľadal som izbu Sun..."
" Tak to je tá izba vedľa..." usmiala sa Bee
" Hej... Už mi došlo..."
" Tak? Čakáš na spasenie či čo? Už padaj... Nedal som ti povolenie dívať sa na moju frajerku nahú, zabalenú v perine." so smiechom som sa rozčuľoval
" Sorry no... Už padám.." zdvihol ruky v obrannom geste a vycúval von z izby
" Bože! To bol trapas!" zasmiala sa Bee
" Hej. To teda... Čo mi pripomína," začal som sa k nej opäť približovať, "Kde sme to skončili?" skočil som na ňu a začal som ju zahŕňať horúcimi bozkami na krku, nižšie, nižšie, nižšie a keď už som bol pri jej podbrušku, vytiahla ma za vlasy naspäť k jej perám, pobozkala ma, odtiahla, pozrela sa mi do očí a povedala:
" Nemyslím že by sme mali pokračovať, keď už je Sun doma. A navyše bývame v bytovke... Tu počuješ všetko..." zasmiala sa a zahryzla si do pery
" Ale to predsa nevadí...." zase som ju začal bozkávať. Zase ma odtiahla
" Harry... Vynahradím ti to.. Sľubujem. Mám totiž plán...." žmurkla na mňa, vyvliekla sa spodo mňa a začala sa obliekať.
" Ale no taaaaaaaaaaak....." nariekal som do vankúša
" Aľe noooooo..." odula roztomilo peru
" Sa hneeváám..." odul som aj ja peru a hral som sa na urazeného
" Tak fajn... Idem ja ten plán oznámiť niekomu inému teda..." pobúchala ma po chrbte, dala mi pusu do vlasov a odišla. Pravdepodobne ku Sun a Niallovi. Počkať! Niall to bude vedieť skôr ako ja? To nesmiem dopustiť! Začal som sa rýchlo obliekať aby som to stihol aj ja. Vyšiel som z izby, a práve som videl Bee, ako vychádza zo Suniinej izby.
" Som prepásol čo?"
" Čo?" nechápavo pozerala, "Aha! Nie... Vôbec nič si neprepásol.." usmiala sa na mňa a pritúlila sa ku mne. Cítil som, ako je jej v mojom náručí príjemne, ako sa cíti bezpečne... Bol to krásny pocit....
" Mali by sme už ísť..." ozvala sa zrazu a ťahala ma smerom k dverám
" Čo? Kam? S kým? Prečo? Ako? Čo?!"
" Kľuuud" zasmiala sa, "Ideme iba do Starbucsu. Všetkých ostatných obvoláme po ceste." ťahala ma už do výťahu
" Za 1. čakaj! Nemám druhú topánku obutú! A za 2. koho ostatných a čo prečo obvolať?!"
" Bože šak kľuuud" zase sa smiala
Dvere výťahu sa zatvorili a my sme smerovali na prízemie. Nejakým 'omylom' som stlačil najvyššie, 12, poschodie
" Ups.." kývol som ramenami s nevinným výrazom
" Ty moj malý perverzáčik..." vedela presne na čo myslím... Bozkávanie vo výťahu! Nič nie je romantickejšie... -.-
Čas strávený vo výťahu ubehol tak rýchlo, že sme si ani neuvedomili, že už stojíme, na prízemí, a na nás čumí malé dievčatko, ako sa tam bozkávame...
" Ahoj..." pozdravili sme sa s poker faceami a vykĺzli sme von okolo nej.
Išli sme do Starbucsu pešo. Bee celý čas telefonovala. Raz s chalanmi, raz s Fredie... Mňa vkuse zastavovali fanynky, a keďže sme sa s Bee držali za ruky, zastavila aj ona. Ale nič si z toho nerobila. Muselo to vyzerať fakt úžasne. Stojíme pri mojich fanynkách, ruka v ruke, ona vytočená na chrbtom ku mne, s telefónom na uchu, ja sa podpisujem na kúsky papierov, fotím sa s fanynkami... Fakt. Párik na pohľadanie. Ale hlavné je, že sa ľúbime...
Keď sme došli do Starbucsu, našli sme väčší stôl, sadli sme si a čakali sme na ostatných.
Konečne došli všetci. Chalani, Sun, Fredie a Tom. Objednali sme si.
" Tak. Zvolala som poradu, ahy som vám niečo oznámila." všetci ju pozorne počúvali, "Ja, Sun a Fredie..... Ideme študovať do Anglicka!" dopovedala nadšene...
" Veď to je super... Skvelý nápad... Úžasné..." ozývalo sa od každého
" A kedy odlietate?" pritúlil som sa k Bee
" No chceli by sme čo najskôr, ale musíme najprv predať byt a nábytok..." odpovedala mi na otázku
" Aha. A keď vám s tým pomôžeme? Predsa len One Direction je One Direction..."
" Tak to je super..." dodala Sun, "hneď dnes sa začínam baliť." zasmiala sa
" Heeej! ZačínaME! To ME si tam nejako zabudla..." smiala sa aj Bee
" Okay okay. ZačínaME sa baliť..."
No a v skvelej atmosfére sa niesol celý večer v Starbucse. Keď sme prišli domov, teda k Bee a Sun domov, pomohli sme im s vešaním inzerátov na net a pomáhali sme im baliť......







Koláčiky moje, je tu posledná časť Summer Love! Ani si neviete predstaviť, ako mi bude chýbať. Keď si teraz spomeniem, ako ste to len teraz niekedy rozbehli vašimi komentármi.... :') sľubujem vám, že zajtra pridám epilóg...
Bude možno trošku citovo zafarbený... :') ja vás tak neskutočne ľúbim... A nesmierne vám ďakujem... :3
~Mrs.Horan~

True love 11

Zabuchla som za sebou dvere a otvorila kufor. Veci som ešte nemala vybalené, ale teraz ich určite vybaľovať nebudem. Oblikla som si čierne nohavice, sivé tričko s potlačou Rolling Stones, sivè tenisky a k tomu doladila doplnky. Ako som sa obliekala, vtrhol mi do izby Zayn. Ukryla som sa za dvere skryne, ale Zayn sa len zasmial.
"No tak Sally, hádam sa nebudeš skrývať. Veď už som ťa videl aj menej odetú..."
"Zayn, bola to chyba. Veď spolu ani nechodíme, tak neviem prečo by som sa mala pred tebou vyzliekať."
"Okej, ak to chceš tak oficiálne. Budeš moje dievča?"
"A nechcel by si tých dievčat nejako veľa?"opýtala som sa sa sarkasticky.
"Ak ti ide o Perrie, tak včera sme sa rozišli. Teda skôr ona sa so mnou rozišla." povedal, ale na to že rozprával o rozchode bol celkom šťastný.
"No tak faájn" povedala som po tom, čo na mňa Zayn vygúľal ten najkrajší psí pohľad aký som kedy videla.
"Tákže už ťa môžem vidieť neodetú?" opýtal sa šibalsky.
"Nie, pretože sa musím obliecť a potom môžme ísť na večeru." zasmiala som sa, ale keď som videla Zaynov smutný pohľad poznamenala som:
"Necháme si to na neskôr, dobre?" všimla som si ako sa mu rozžiarili oči.
Keď som bola konečne oblečená, šli sme pre chalanov a smerovali do jedálne. Popri všetkom som úplne zabudla na otca. Ále však čo už. Keby ma hľadal tak zavolá nie? Vošli sme do jedálne a sadli si úplne dozadu ku oknu. Šli sme si vybrať, kedže to tam fungovalo na princípe švédskych stolov. Všetci sme si vybrali a pobrali sa naspäť k nášmu stolu.
"Akože vy ste teraz spolu?" opýtal sa zjavne zmätený Niall, keď si všimol naše prepletené ruky.
"No nie Niall, nie sú vóbec spolu. Len sa bozkávali a keby sme tam nedošli tak aj možno niečo viac..." povedal ironicky Louis. Na túto jeho poznámku sme sa všetci začali smiať ako banda šialencov. Ktovie čo si o nás ľudia pomyslia. Pre istotu som sa poobzerala po reštaurácii, či na nás náhodou niekto nečumí. No to čo som videla, som vôbec vidieť nemala. Úsmev mi z tváre rýchlo zmizol a chcelo sa mi plakať. Na druhom konci sedel otec aj s nejakou blondýnou, ktorá bola len o pár rokov staršia odo mňa. Bolo vidno že sú si dosť blízky. Vidieť otca ako si ho znova namotala nejaká dvadsaťročná zlatokopka bolo veľmi ťažké. Prvý si to všimol Zayn a hneď sa opýtal:
"Deje sa niečo?"
"Ale nie..." chcela som to zakryť, ale nedalo sa. Pozrel sa tým smerom a tiež to videl. Nezvládla som sa tam ďalej pozerať.
"Prepáčte" povedala som. Hneď nato som sa rozplakala. Postavila som sa a rozbehla sa preč....

Kiss The Rain... 1.

Ticho vestibulu prerušil hlas letušky, ktorá oznámila, že na let z Forks naspäť do Londýna sa pasažieri dostavia ku východu označeným písmenom G. Ešte párkrát to zopakovala a všetci pasažieri ju bezslovne poslúchli, bez mojej výnimky. Stála som tam v rade medzi dvoma rodinami a prišlo mi naozaj super, že sa po ročnom štúdiu vraciam naspäť domov. Musela som sa pousmiať, pretože ku mne prišlo malé dievčatko z jednej z tých rodín. Chvíľku na mňa len tak pozeralo.
" Zlatko, potrebuješ niečo?" usmiala som sa na ňu a čupla si ku nej
" Eemm... Ja že máte pekný náhrdelník..." začervenala sa, pohľad uprela do zeme a nôžkou si podupkávala do rytmu pesničky, čo práve hrala v rádiu.
" Ďakujem." pozrela som sa naňho, dala som si ho dole z krku a podala som jej ho, "Páči sa, zober si ho. Ja som ho dostala od mamky k maturite. Myslím si že svoj účel už splnil. Zober si ho. Prinesie ti šťastie. A keď sa o ňho budeš dobre starať, ochrániš aj svojich blízkych..." pozrela som na jej rodičov, zapla som háčiky retiazky na jej krku a pobozkala som ju na čelo. Celý čas na mňa vyjavene pozerala, až kým do nej mama neďubla s lakťom, aby sa poďakovala.
" Emm... Ďakujeeeem..." povedala tým nežným detským hláskom. Pohladila som ju po hlave a postavila sa. Bola som už skoro na rade s mojím lístkom. Po chvíli som svoj lístok podala tomu milému stewardovi za pultom, ten mi ho po odtrhnutí vrátil a ja som mohla bezslovne pokračovať do lietadla.
Keď už som bola dnu, našla som si miesto, kufor som založila do tej hornej skrinky a zadívala som sa von oknom na teplý asfalt, ktorý bol schladzovaný veľkými dažďovými kvapkami. Milujem dážď, aj keď, v stave, ako je tento, že budeme letieť, sa trochu bojím...
" Ahoj mami! Je tam aj ocko?" volala som mamke
" Ahoj Beth. Ani nevieš akí sme s ockom radi že voláš..." ozvalo sa na druhom konci linky
" Iba vám volám že už som v lietadle a smerujem domov..."
" Čože? Prečo ideš domov?" ozval sa zhrozený hlasy mamky
" Nooo vieš, vlastne som nespravila poslednú skúšku, lebo som stále myslela na to, ako sa vrátim domov, a budeme všetci spolu..."
" Ty si nespravila skúšku?!" začala znieť nahnevane. Naši boli totiž už od praveku strašne prísny, čo sa týka známok a tak...
" No... Tak nejak. Ale mám opravný termín v septembri..."
" Mňa to ale nezaujíma! Mala si ju zložiť, aj napriek tvojej radosti z odchodu domov!"
" Ale.... Ja..."
" Nie Beth! Okamžite vystúp z lietadla a dohodni si ten termín na skôr!"
" Ale to ne..." nedokončila som
" Prepáčte slečna, ale mobilné telefóny, je potrebné vypnúť..." vzala mi mobil z ruky a vypla hovor. Mala som 100 chutí jej vynadať, že som nedokončila hovor, no čo ma ešte viac vystresovalo bolo to, že už boli všetky východy uzavreté, a každý sedel na svojich miestach... 'Čo už.... Oprava bude v septembri...' - pomyslela som si.
" Dobrý večer milí pasažieri! Vítam vás na palube EnglishAirWays. Let bude trvať o čosi dlhšie, kvôli trochu horšiemu počasiu... Takže predpokladáme také 4 hodiny minimálne. Teraz vás ešte poprosím o vašu pozornosť pri vysvetľovaní poplašných vecí..." jedna z letušiek sa zasmiala do vysielačky a zložila. Teraz nastúpili na rad jej 'kamarátky' s vysvetľovaním tých blbostí ohľadom bezpečnostného pásu a východov a masiek a viest a tých odtatných vecí ktoré som už asi 300-krát počula... Otočila som sa tak aby som videla von oknom. A stále som sa pozerala na tie prekrásne dažďové kvapky.... Zaspala som....
Zobudili ma až hlasné výkriky spolucestujúcich.
" Dámy a páni! Prosím zachovajte pokoj, ostaňte na svojich miestach a pripútajte sa! Máme iba turbolencie..." zahlásila jedna z letušiek, a hneď na to skoro spadla pod náporom silného otrasenia. Teraz som začala panikáriť už aj ja.....






Holky je tu premierova časť Kiss The Rain! Ak chcete aby som pokračovala, napíšte komenty... Love ya all ~Mrs.Horan~
Ps; to je to dievcatko :33

True love 10

Vošla som do hotela a hľadala otca. Mali sme sa stretnúť na recepcii. Zrazu som ho zbadala pri ďalších troch mužoch v oblekoch. No faajn, takže teraz k nim musím dojsť a hrať sa na poslušné dievčatko. Nadýchla som sa a vydala som sa k nim.
"Ahoj oci! A dobrý deň!" zvolala som keď som bola úplne blízko.
"Ahoj, zlatko" zakričal otec hneď keď ma zbadal. Zo strany jeho kolegov sa ozval samé "ako si vyrástla" alebo "už si veľká slečna". Nechcelo sa mi tam s nimi byť tak som sa nejak vytratila a šla si na recepciu pre kľúče. Mala som rezervovaný apartmán na najvyššom poschodí. Vyviezla som sa výťahom a kráčala dlhou chodbou k mojím dverám. Kým som prešla cez dlhú chodbu, zo všetkých strán sa ozýval krik a smiech. Tie hlasy mi boli neskutočne povedomé, ale ďalej som to neriešila. Vošla som do apartmánu, hodila kufre na zem a rozbehla sa do spálne. Tam už na mňa čakala obrovská posteľ . Hneď ako som ju videla ma napadlo niečo úžasné. Trošku som nacúvala, potom som sa rozbehla a šmarila sebou o mäkké periny. Prišiel na mňa záchvat smiechu a ja som sa nevedela ani pohnúť. Proste som ležala na tej veľkej posteli a smiala sa jak debil. Keď som sa dosmiala, napadlo ma že si pôjdem dať sprchu. Vyzliekla som sa, vliezla som do sprchy a pustila vlažnú vodu. Kým na mňa tiekol príjemný prúd vody, rozmýšľala som nad ponukou ktorú mi dnes dala Emma. Už som rozhodnutá. Ide sa do Londýna!!! Keď som vyliezla zo sprchy, obmotala som si uterák a vlasy si rozčesala. Nechala som si ich rozpustené, aby keď mi uschnú som mala pekné kučierky. Práve keď som vychádzala z kúpeľne niekto zaklopal. Napadlo ma že sa rýchlo oblečiem, ale načo veď určite je to otec a pred ním sa hanbiť nemusím. Dvere som otvorila dokorán, ale namiesto otca na mňa niekto hodil balón naplnený vodou. Keď som sa spamätala, zbadala som dotyčného ktorý mi to spravil.
"Zayn?!" skríkla som udivene.
"Sally?!" tiež odpovedal rovnakým tónom.
"Čo tu preboha robíš?" opýtala som sa.
"Máme tu koncert, chcel som ti to povedať, ale akurát si zdrhla."
"Aha" nevedela som čo povedať.
Zrazu ma Zayn chytil za chrbát, pritiahol si ma a začal lačne pozkävať. Tento krát som sa už nedokázala odtiahnuť, alebo skôr som sa nechcela odtiahnúť. Zrazu ma zdvihol na ruky a smeroval k najbližšiemu gauču. Zvalili sme sa na gauč a Zayn mi pomaly začal dávať dole uterák. Zrazu sa od dverí ozvalo:
"Zayn? Si tu?" do izby vtrhol Louis. Hneď keď si nás všimol začal sa strašne smiať. Na jeho smiech sa do izby nahrnul aj Harry, Liam a Niall. Rýchlo som si uterák obkrútila naspäť.
"Prepáč Zayn, ja len som nevedel či môžme pokračovať vo fľaši bez teba." vykoktal sa pomedzi rehot Louis.
"Počkať... Sally, čo ty tu?"
Vystvetlila som im celú situáciu, keď som si zrazu všimla že na mňa všetci tak divne čumia. Uvedomila som si že na sebe mám len krátku osušku a rýchlo som vystrelila do izby...

Takže... Chcela by som sa ospravedlniť že som nepridala časť, najmä po tých krásnych komentoch. Ako pisala Mrs. Horan bola som na hokeji, ja by som ju napisala aj pred hokejom, len som nevedela že tam pôjdem... Dúfam že sa to už nebude opakovať :)
Mrs. Styles