Kiss The Rain... 14.

"Ehm! No já.... Hej... A potom aj... Však veď... Noo... A toto... Hahá! Ták.... Chápete nie?" zasmiala sa takým divným smiechom len aby zakryla jej nervozitu. No všetci na ňu čumeli ako na koňa medzi prascami.... (:D) 

" H! Hrob Beth niekto okopáva!" ukázala smerom na môj hrob a vzala nohy na ramená. Rozutekala sa kade ľahšie.... Skôr.... Kade čo najďalej od nich. Behala behala.... Zastavila sa až na pobreží rieky Temži. Postupne sa schyľovalo ku búrke.... Lorry sa pozerala smerom do rozdivočenej rieky priamo pod Tower Bridgeom. 

"Lorry! Čo to vyvádzaš?!" vrešťala som na ňu jak zmyslov zbavená

"Prepáč Beth... Nedokážem to tvoje tajomstvo ukryť." chytila sa steny múru a ponorila do vody jednu nohu a potom ju opäť vybrala. 

" Lorrindoslava!!!! Okamžite odstúp od tej rieky! A vráť sa naspäť k ostatným!" kričala som na ňu a postavila som sa pred ňu. 

" Už nikdy viac ma neoslovuj mojim celým menom!" kričala po mne

" Lorry! Ja len nechcem aby si skončila takto..." a ukázala som na seba

" A ty si myslíš že takto chcem skončit?! Ignorovať raj?! Áno Bethany! To bolo to prudké svetlo ktoré si ignorovala! Hahá! Ak si myslíš toto, tak mi ťa je naozaj ľúto! Myslíš si že som chcela mať takúto kamarátku?! Ktorú nevidí nikto okrem mňa?! Myslíš si že keby ma teraz niekto videl, myslel by si že som normálna?!" rozplakala sa..., "Daj mi pokoj... Prosím... Iba mi prekážaš v normálnom živote.... Pochop Beth... Ty. Si. M-Ŕ-T-V-A!" to slovo sa v neďalekom lese ozývalo ešte niekoľkokrát hlasnejšie....

" Ty si fakt myslíš že o tom neviem?! Fajn! Pokiaľ si myslíš že som to svetlo ignorovala, prečo si myslíš že ma to dostalo naspäť tu?! Do Londýna?! Do mesta kde som strávila celý svoj život?! Nemyslíš si že ma to tu vrátilo preto, aby som niečo zopakovala? Fajn... Keď ma chceš preč zo svojho života fajn. Maj sa!" 

Vyparila som sa čo najďalej od nej a hľadala som si svoje miesto na útechu v starých parkoch na okraji Londýna. Jeden som si predsa len našla. A aj svoje miestečko na útechu. Celkom vzadu pod obrovitánskou vŕbou bola lavička a tak som si sadla a začala rozjímať. 

                                        *  *  *

Je to tu. Konečne prišla búrka. Nie je nič lepšie, ako sa prebudiť uprostred polnočnej búrky. Vyliezla som z postele a podišla k oknu. Otvorila som ho a vyklonila som sa z neho. Užívala som si, ako sa ma tie studené kvapôčky dotýkajú na každom milimetri mojej kože. Sledovala som, ako blesk v jednom momente osvetlil oblohu a v zápätí ho vystriedal hlučný buchot hromu. Toto sa zopakovalo ešte párkrát, než som zatvorila okno. Ľahla som si späť do postele so sluchátkami v ušiach a len tak bez záujmu som sledovala strop. Zrazu som cez hudbu započula tiché klopkanie na dvere. Podišla som k nim a otvorila ich. Stála tam moja vystrašená malá sestrička Molly a tými jej obrovskými očami ma sledovala. 

" Môžem si ísť ľahnúť k tebe? Prosím..." sklonila pohľad 

" Vystrašila ťa búrka?" opýtala som sa jej a pohladkala som ju po jej ryšavých vláskoch. Ona len bezslovne prikývla a ďalej stláčala v náručí jej plyšového medvedíka zakaždým, keď sa ozval hrom. 

Odkryla som paplón z postele a spravila som jej miesto. Ani som sa nenazdala a už bola skrytá pod perinou. 

" Hrom?" opýtala som sa smerom k nehybnej perine

" Mhm..." ozvalo sa spod nej

Ľahla som si k nej a objala som ju okolo pliec. Naše hrudníky sa nadvihovali v rozličnom tempe. Jej rýchlejšie, môj pomalšie. 

Keď som pocítila, že Molly už zaspala, tak som si opatrne vytiahla spopod nej ruky, aby som ju nezobudila. Nemohla som totiž zaspať. Z háčiku na dverách som si vzala župan a vyšla som na terasu. Oprela som sa hlavou o jeden drevený stĺp a pozorovala som tento dokonalý prírodný úkaz. Keď som už mala dosť, prešla som sa po vydláždenom chodníku do neveľkého altánku v rohu nášho pozemku. Oprášila som krídlo klavíra a sadla som si zaň na stoličku. Najprv som len zľahka prešla prstami po klávesoch a potom som ich rozozvučala mojou a dedkovou obľúbenou melódiou... ( http://m.youtube.com/watch?v=so6ExplQlaY )

Prerušil ma až niečí dotyk na mojich ramenách. 

" Ja sa vašim ani nedivím, že sú takí pyšní..." prestala som hrať a otočila som sa

" Prečo si to myslíte?" opýtala som sa Sarah. Sarah je naša opatrovateľka odvedľa na výkend, kým sú naši preč. 

" Pekná, múdra, šikovná, umelkyňa, vie sa postarať o deti, ste vlastne príkladom pre všetky deti na svete!" zasmiala sa

" Ale prosím vás! Nepreháňajte!" zasmiala som sa aj ja.

" Čo ste to hrali pred chvíľou?"

" To nič nebolo... Iba taká skladbička..." rýchlo som trepla

" Ale prosím vás Bethany. Takéto skladby sa nehrajú len tak... Musíte k tomu mať nejaký vzťah." žmurkla na mňa

" Vlastne áno. Tento klavír patril môjmu dedkovi a túto skladbu ma učil hrať keď som bola ešte maličká. Miloval dážď rovnako ako ja...." usmiala som sa nad tou spomienkou. 

" Čo mi pripomína že sa dosť ochladilo od toho dažďa. Poďte dnu. Dáme si čaj." mohla som s jej návrhom iba súhlasiť. Nakoniec sme skončili na verande za domom, kde sme sa aj na svitaní zobudili. Odviedla som Sarah dnu a usadila ju v kuchyni ku raňajkám. Išla som po Molly. 

"Molly! Molly!" kričala som po celom dome ale nikto nikde nič. Prehľadala som všetky izby, šatníky, kúpelne dokonca aj špajzu. Nikde nič. Začala sa ma chytať panika, lebo Molly nebolo nikde. Moja 4-ročná sestrička sa stratila! Ešte k tomu v dome! Vlastnom dome!

"Molly! Molly! Molly! Molly!!!!" 

                                        *  *  *

"Molly! Molly!" zobudila som sa kričiac

Utrela som si oči a pomaly som si začala uvedomovať.... Ja som.... SPALA?

Ľudkovia.... Tu máte všetky časti čo mám z Kiss The Rain napísané.... Dúfam že sa vám príbeh aspoň fakt aspoň trochu páči.... Nezaškodilo by keby ste mi zanechali nejaký kratučký komentárik že ako.... :/ keď ma kopne múza, ozvem sa s ďalšou časťou... Majte sa :/ ~Domi~

Kiss The Rain... 13.

" A kam vlastne ideme?" spýtala sa ma zadychčane
" Neviem. Hlavne niekam preč odtiaľto!" nezastavovala som. Sama som totiž nevedela vymyslieť nejaké miesto, kde by Lorry už nikto neposielal na psychiatriu alebo sa jej tým aspoň nevyhrážal. Vážne nepochopím takých ľudí... Čo tým dosiahnu?!
„Beth! Beth! Preboha! Spoooooomaľ!!!“ kričala zadychčane Lorry, ktorá so mnou ledva držala krok. Zastala, aby sa vydýchala. „Ma...ehm...by...ehm... sme...ehm... sa...ehm... ísť...ehm...as...ehm... ukáz...ehm... na...ehm... ka..ehm..., aby... ehm...ved...ehm..., že...ehm... ži...ehm...“ hovorila zadychčane a vôbec som nepochopila, čo chcela povedať.
„Čo??“ Pozerala som sa na ňu a začala som sa z nej smiať.
„Nes...ehm..mej... ehm..sa!“ dostala zo seba s náznakom smiechu. Poriadne sa nadýchla. „Hovorila som, že by sme sa mali ísť aspoň ukázať na kar, aby si vedeli, že žijem...“
„Jáj, ták...“ prikývla som. „Zabudla si, že ty sa tam musíš iba ukázať... Mňa z nejakého neznámeho dôvodu by mohli zazrieť...“
„Neblázni... On ťa videl iba pri tej lavičkeee!“ oponovala mi. Schytila ma za ruku a ťahala smerom k ostatným ľuďom, ktorí sa so mnou prišli rozlúčiť.
„Lorryyyy!“ kňučala som. „Ja tam nechcem ísť!!!!“
„Päť minút ťa nezabijeee!“ povedala mi dosť presvedčivo a vytiahla ma spoza stromu.
Pred nami stáli skupinky hostí a rozprávali sa. Prechádzali sme medzi nimi a mnohí Lorry ľutovali. Lorry nevedela, čo im na to povedať a po niekoľkých razoch sa jej hrnuli slzy do očí. To, že ju každý neustále ľutoval, jej nerobilo dobre. Jej krásne oči boli plné zármutku. Pozrela sa na mňa.
Pocítila som v hrudi, kde mi kedysi tĺklo srdce, pichnutie. Ostré a bodavé. Prebehlo mi celých telom a čím ďalej mi hľadela do očí, tým väčšmi ma to bolelo. Bola to bolesť, ktorú nechce nikdy zažiť. Vidieť svoju najlepšiu kamarátku plakať, je príšerné, ak ešte k tomu viem, že je to kvôli mne... Iba kvôli mne sa jej slzy tlačia do očí a ona ich tam celou silou drží, aby jej ani malinká kvapôčka neušla. Ostré bodanie v mojej hrudi čoraz viac silnela a unášala ma do horšieho smútku. Chytali ma výčitky svedomia za každý môj hriech, chybu... V momente som spomenula na všetky omyly v mojom živote, ktoré by som teraz urobila inak... Presne tak... Napríklad tá smrť... Lepšie by som sa naučila na skúšku a nemusela by som prepadnúť a nevyhodili by ma... Nesadla by som si do lietadla, ktoré bolo predurčené k smrti... Nebola by som mŕtva a moja najlepšia kamarátka by nevidela môjho ducha... Nepozerala by sa teraz na mňa a ja by som nevedela, že jej slzy sú úprimné a bodavé... Netušila by som, ako veľmi jej na mne záleží... Nevidela by som, že toto všetko je už pre ňu veľmi silná šálka kávy...
Vystrela som ruku k nej. Jemne som sa dotkla tej jej a chytila som ju za ňu. Preplietla som si s ňou prsty a poriadne jej ich stlačila. Vysielala som jej silu, lásku... Aby vedela, že ja pri nej budem... Stisla som jej ruku ešte silnejšia a spoločne sme vykročili medzi skupinky ľudí. Lorry sa už netisli vodopády sĺz do očí, lebo vedela, že ja ju neopustím, ani keď som mŕtva...
„Mňa sa tak rýchlo nezbavíš,“ šepla som jej, keď sme boli už samy a popíjali kávu. Teda... Lorry pila kávu a potom nenápadne ju podávala mne, aby som ju ochutnala... čo bolo samozrejme bez úspechu...
„To nemám ani v úmysle, Beth.“ Žmurkla a potom sa zarazila. Vedela som, kam pozerá. Medzi ľuďmi zazrela Nialla. Kráčal k svojej bande a venoval nám jeden pohľad.
Pousmial sa a mne sa srdce roztápalo. Vzplanulo od šťastia! Poskočilo! Tancovalo s jeho srdcom tango! Jednoducho sa s jeho spojilo v jedno obrovské!! Boli sme jeden pár! Však, o Lorrynom srdiečku sa to povedať nedalo.
Mračila sa naňho a z očí jej sršali blesky, ktoré by ho aj zabili, keby bol bližšie. Rozožrali by mu dieru do srdca, tam kde mal najčistejšie miesto. Od chvíle, čo sa jej začal vyhrážať ho znenávidela! Jej milujúce srdiečko sa tak rozhodlo z minúty na minúta a už sa to iba ťažko zmení... Ona nie je typ človeka, ktorého sa dá ľahko prehovoriť...
Zovrela som ruku v päsť a obdarila som jej brucho buchnátom. Zohla sa v páse a hladila si poškodené miesto. Pozrela sa na mňa celkom škaredým pohľadom.
„Auuuuuu!“ zasyčala a odstúpila odo mňa. „To! Bolo! Za! Čo! Prosím! Ťa!?“ skríkla.
„Nechaj Nialla na pokoji... Ak ťa bude zase vydierať, prestanem sa mu nejako ukazovať... Len prosím ťa, ovládaj sa, lebo ďalší pohreb tu nechceme...“ usmerňovala som ju.
„Teraz ho obraňuješ?!“ Neverila vlastným ušiam.
„Lorry,“ vzdychla som si. „Hádam naňho nežiarliš, že s ním budem zajtra jednu až dve hodinky.“ Uškrnula som sa.
„Ja?! A?! Žiarliť?!“ Ukázala na seba. „No dovoľ... Ja nie som žiarlivka... Dokážem sa s ním normálne rozprávať a vôbec mu jednu nevraziť, len pre dobrý pocit, aby som sa mu pomstila za jeho drzosť ma vydierať! A za to, že nevie, kde sú jeho hranice! Aj keď je slávny, no a??? Ja som tiež nejaký ten človek, akože a zaslúžim si trochu viac slušnosti... Nie som predsa nejaká špina na dlážke... Vidíš? Beth? Takto pokojne sa s ním budem rozprávať.“ Víťazne sa usmiala a založila si ruky na prsiach.
„Zajtra mu to pokojne poviem,“ pritákala som.
„Dobre, ale nezabudni ani na jeden najmenší detail!“ vystríhala ma.
Rozosmiala som sa. „Okej, okej! Ale teraz si daj bacha, niekto k nám ide!!!“ Nahodila som varovný tón, vopchala jej kávu do ruky a ukázala jej, kde sa má pozrieť.
Odpila si z kávy, lebo osoby, ktoré tu išli, by bez kávy nezvládla. Nahodila svoj umelý a lá príjemný úsmev a počkala, kým k nej dôjdu.
Prvé k nej prehovorila brunetka. „Ahoj. Ty musíš byť... Lorry, správne?“ Usmiala sa.
Lorry bezslovne, bez emócií prikývla.
„Ja som Eleanor. Sesternica Bethany.“
„El?“ začudovala sa Beth. „Teba som riadne dlho nevidela, holka!“
„Teší ma,“ povedala Lorry s poker face.
„Toto sú Perrie a Zayn, Danielle a Liam, Harry, Niall a Louis,“ predstavila ich El Lorry... a mne.
„Teší ma,“ zopakovala Lorry s rovnakým výrazom tváre.
„Povieš iba toto?!“ vyskočila som na ňu. „Je to moja rodina. Aspoň povedz, úprimná sústrasť! To ti mám napísať scenár?“
„Môžeš,“ odsekla mi.
Okolo nej sa zjavili samé nechápavé pohľady, ktoré nemala šancu tak ľahko vysvetliť. Dokonca aj Niall na ňu pozeral dosť pochybovačne. Prečesal očami miesto vedľa nej, čiže presne to, kde som stála. Na tvári sa mu zjavili drobné pochybnosti.
Došlo mi, že on ma momentálne nevidí, a preto mu je to divné. Zjavne si myslí, že keď ma Lorry vidí, on ma bude tiež. Asi to takto nie je v pravidlách nežijúcich. Lorry je niekto, kto ma vidí stále a on... Jemu som ešte nenašla miesto v žiadnej kategórii... Neviem, kde by som ho zaradila...
Lorry začala rýchlo pracovať mozgovými závitmi. „Môžeš sa ísť so mnou porozprávať, El?“ vyjachtala zo seba.
Pozerala som na ňu s vypleštenými očami a bola som na ňu hrdá, že im nedala vôbec najavo, že je blázon hodný psychiatrie, čo si o nej myslí Niall... a aj ostatní by si to mysleli! Avšak ona nie je žiaden blázon!!! Oni sú blázni, keď si niečo také pomyslia...
„Jasné,“ povedala opatrne El. Nasledovala Lorry veľmi opatrnými krokmi a obzerala sa na Louisa. Pripadalo mi to, akoby sa bála, že Lorry je prezlečená maskovaná vrahyňa, ktorá ju zabije okamžite, ako sa s ňou ocitne sama samučičká...
Zastali sme kúsok od ostatných. Lorry sa na El pozerala a začala: „Je mi naozaj ľúto tvojej sesternice. Viem si predstaviť, aké to je, prísť o niekoho z rodiny... Hlavne o niekoho, koho máš veľmi rada...“ vykoktala sa a zaskočila ju Elina reakcia.
El sa jej hodila okolo krku s plačom. „Ď-ďakujem-m!“ Rozplakala sa ešte viac a silnejšie objala Lorry. Lorry bola zaskočená a na tvári sa jej zjavil podivuhodný úkaz... Skúšala si nejako nastaviť ruky, aby ju objala, ale nie a nie výsledku. Nedokázala spojiť ruky a dotknúť sa jej chrbta. Iba tam stála s ňou zavesenou na krku...
Prevrátila som očami a pristúpila som k nim. Chytila som Lorrynu pravú ruku a položila som ju na Elin chrbát. Chytila som aj jej ľavú ruku a položila ju k pravej. Videla som, ako sa Lorry tvári a El mala šťastie, že ju nevidela... Vlastne nešťastie!! Lorry sa tvárila tak komicky, že mi až vyhŕkli slzy!
„Čo si myslíš, že robíš?!“ vyhŕkla Lorry hľadiac na mňa a jednoznačne táto veta bola venovaná mne a môjmu náhlemu smiechu, ktorý sa jej asi dotkol....
El sa od nej odtiahla a kukala na ňu rovnako ako všetci naokolo... Nikto nerozumel, čo to malo znamenať. Samozrejme, okrem mňa... Ale mňa videla iba ona... A iba ona nám obom spôsobila ďalší nevysvetliteľný problém, ktorý som naozaj zvedavá, ako vyrieši...




~Domi~