Alway Be There For You... <3

I. Časť

"Ty vole! Tebe to ale trvá! Čo tam robíš? Lovíš slimákov alebo čo?!" prevrátila som oči nad pomalosťou mojej najlepšej kamošky.

"Čo si taká nedočkavá? Veď som bola iba v sprche.." prevrátila očami Zoey keď vyšla z kúpelne. 

"Práve to! Veď ty si v tej kúpelni bola zavretá presne," pozrela som na hodiny na stene, "presne 47 minút a 23 sekúnd!"

"Veď klídek drahá! Nemáme sa kam ponáhľať. Svah ti neutečie..." potľapkala ma po ramene a zabalená v uteráku si to namierila rovno pred telku. Ja som len vynervovane stála pred kúpelkou a hľadela na hodiny. 'Ty vole! Došli sme ešte len včera a hentá pizda tu ma už rozčuluje! Okej okej kľuuud. Má pravdu. Svah nám neutečie.' zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Potom som si uvedomila že pri mne niekto stojí a čumí tým istým smerom ako ja. 

"Čo robíš Zoey?" divne som na ňu pozrela

"Predsa to čo ty. Ozvala som sa k tebe asi 3-krát a ty nič. Tak som myslela že na tej stene je niečo...... Je niečo..." zasmiala sa 

"Prisahám Zoey že ja počas tohto mesačného pobytu prídem o rozum pri tebe!" zasmiala som sa. 

"Aspoň schudneš." povedala povzbudivo a žmurkla na mňa. Potom sa už len zvrtla a podskokovým krokom vpálila do jej izby. 

'Vážne niekedy nerozumiem ako ONA môže byť moja najlepšia kamoška.' Pokrútila som hlavou a vošla do kúpelky. 

***

"Pripravená?" skríkla na mňa Zoey na samom kopci. 

"Prosím ťa! Kedy som ja nebola! Štart!!!" skríkla som aj ja a spustila sa dolu kopcom. Potom som počula už len jej zúfalý krik že to nie je fér! 

Asi v polke kopca som sa rozhodla že ju radšej počkám lebo zažiť jej hnev neprajem nikomu a už vôbec nie mne! Tak som teda čakala a čakala a nikoho nikde. Zoey sa neobjavovala. Zrazu som už len započula 

"Freedoooooom!!!!!" a to ako letí šustom dolu kopcom. Začala som sa o ňu báť. Teda ani nie tak o ňu ako o ostatných ľudí na svahu. Spustila som sa za ňou aj keď som vedela že ju už nedobehnem. Išla až moc rýchlo. Už bola pár metrov pred nájazdom do rady na lanovku keď tu zrazu nám naša Zoey niekoho zrazila. Kotúľali sa v guličke ako lavína. Z tej guličky už len postupne vypadávali lyže a potom aj palice a nakoniec okuliare. Došla som k nim čo najrýchlejšie to šlo. 

"Zoey! Ty nie si normálna! Ty nie si normálna! Naozaj! Keď ti mama hovorila aby si sa šustom dolu nepúšťala čo si urobila? Jasné! Pustila si sa dolu jak neriadená raketa a ako to skončilo? Zlomila si si nohu však? A teraz? Keď ti JA poviem aby si nešla prudko dolu tak ti to tiež nestačí?! Kto ti to musí povedať aby si ho počúvla?!" hnevala som sa

"No tak teda prepáč že sneží a že mi na okuliare furt letel ten pooňďatý sneh!" hovorila Zoey trochu pritlmeným hlasom lebo mala ústa pri zemi. 

"No mne sa teda ospravedlňovať fakt nemusíš!" kričala som ďalej 

"Ehm? Prepáčte že vás ruším vo vašej hádke ale sme tu teda dosť pokrútený a pravdepodobne máme niečo zlomené...." prehovorila druhá osoba v tej guľke ležiacej na zemi. 

"Ou. Fakt!" pozrela som nenávistne na Zoey a volala som ihneď záchranku. Tá tu bola za pár minút. Najprv ich museli rozuzliť lebo to ako mali povykrúcané ruky a obmotané nohy... Dalo to asi zabrať. 

Ani som si nevšimla a okolo nás sa zbieralo čoraz viac ľudí. Potom došiel ešte jeden. Perfektne zabrzdil na lyžiach vedľa mňa a s obavami sa pozeral na neznámeho, ktorého nakladali na nosítka. 

Mal na sebe čierne oteplováky, sivý vzorovaný sveter, navrchu traky a na hlave mal sivú čiapku s okuliarmi. 

"Čo sa im stalo?" spýtal sa nežným zamatovým hlasom plným strachu

"Zrazili sa...." krútila som hlavou. A ani som sa na tú osobu nepozrela 

"Je to vážne?" pýtal sa ďalej

"Netuším. Skúste sa opýtať ich..." ukázala som na lekárov pri snežnom skútri, pozrela naňho a chcela som odísť. No ten pohľad ma zarazil. 

"Aaaaaaaaaaaa!!!!!" začalo pišťať také malé dievčatko čo bolo vedľa mňa. Zľakla som sa a s hrôzou v očiach som sa vybrala do bufetu. 'Chudera. Čo sa jej stalo? Čo som jej prešla s lyžou po nohe abo čo?' popíjala som teplý čaj a pozerala sa von oknom. To miesto kde sa predtým Zoey zrazila bolo čoraz plnšie. Prichádzali tam ďalší a ďalší ľudia. Chcela som sa tam ísť pozriet. Možno ďalšia nehoda. No zastavil ma jeden lekár. 

"Slečna. Vaša kamarátka leží v nemocnici neďaleko odtiaľto. Má zlomenú ruku a slabý otras mozgu. Ak chcete môžem vás tam zaviesť." 

"Oh. Ďakujem. To by bolo od vás milé." dopila som čaj, prezula si normálne čižmy a nastúpila do jeho auta. Onedlho sme boli v nemocnici. Zaviedol ma k Zoeyinej izbe a nechal nás o samote. 

Vošla som dnu a zahľadela sa na Zoey so sádrou na ruke. Pozrela ona na mňa a onedlho sme vybuchli do smiechu. 

"Prosím ťa. To čo ťa napadlo?!" snažila som sa prestať smiať no nešlo to. Utierala som si slzy. 

"Ja neviem. Proste to... Buuuuuuum!" a smiala sa ďalej aj ona

"Okej okej." dýchala som zhlboka aby som sa upokojila

"A čo ten chalan čo si ho nabúrala? Vieš kde je? A čo mu je?" spýtala som sa s menšími vzlykmi zo smiechu

"Ja neviem. Viem len že leží na vedľajšej izbe." 

"Uuuu takže ty ho už máš preskúmaného..." pozrela som na ňu s lyšiackym úsmevom

"Koza! Videla som ako ho tam vezú." zasmiala sa a prevrátila očami

"Ako myslíš...." smiala som sa ďalej. 

"Hm. A to sa ma ani nespýtaš ako mi je?" spýtala sa

"Hm. Uhádla si. Nespýtam." žmurkla som na ňu a sadla si do kresla pod oknom na chodbu oproti jej posteli. 

Zanedlho sa z chodby ozval hlasný smiech nejakých chlapov. Ja tak neznášam takýto chlapský smiech. Vyšla som v plnej rýchlosti na chodbu. A jak som vystrelila s dverami niekto za nimi spadol. 

"Doriti!" skríkla som. 

Dúfam že sa vám moj nový príbeh bude páčiť a že ho budete čítať. :) ďakujem za coment. :) s láskou •Minnie•

Kiss The Rain... 14.

"Ehm! No já.... Hej... A potom aj... Však veď... Noo... A toto... Hahá! Ták.... Chápete nie?" zasmiala sa takým divným smiechom len aby zakryla jej nervozitu. No všetci na ňu čumeli ako na koňa medzi prascami.... (:D) 

" H! Hrob Beth niekto okopáva!" ukázala smerom na môj hrob a vzala nohy na ramená. Rozutekala sa kade ľahšie.... Skôr.... Kade čo najďalej od nich. Behala behala.... Zastavila sa až na pobreží rieky Temži. Postupne sa schyľovalo ku búrke.... Lorry sa pozerala smerom do rozdivočenej rieky priamo pod Tower Bridgeom. 

"Lorry! Čo to vyvádzaš?!" vrešťala som na ňu jak zmyslov zbavená

"Prepáč Beth... Nedokážem to tvoje tajomstvo ukryť." chytila sa steny múru a ponorila do vody jednu nohu a potom ju opäť vybrala. 

" Lorrindoslava!!!! Okamžite odstúp od tej rieky! A vráť sa naspäť k ostatným!" kričala som na ňu a postavila som sa pred ňu. 

" Už nikdy viac ma neoslovuj mojim celým menom!" kričala po mne

" Lorry! Ja len nechcem aby si skončila takto..." a ukázala som na seba

" A ty si myslíš že takto chcem skončit?! Ignorovať raj?! Áno Bethany! To bolo to prudké svetlo ktoré si ignorovala! Hahá! Ak si myslíš toto, tak mi ťa je naozaj ľúto! Myslíš si že som chcela mať takúto kamarátku?! Ktorú nevidí nikto okrem mňa?! Myslíš si že keby ma teraz niekto videl, myslel by si že som normálna?!" rozplakala sa..., "Daj mi pokoj... Prosím... Iba mi prekážaš v normálnom živote.... Pochop Beth... Ty. Si. M-Ŕ-T-V-A!" to slovo sa v neďalekom lese ozývalo ešte niekoľkokrát hlasnejšie....

" Ty si fakt myslíš že o tom neviem?! Fajn! Pokiaľ si myslíš že som to svetlo ignorovala, prečo si myslíš že ma to dostalo naspäť tu?! Do Londýna?! Do mesta kde som strávila celý svoj život?! Nemyslíš si že ma to tu vrátilo preto, aby som niečo zopakovala? Fajn... Keď ma chceš preč zo svojho života fajn. Maj sa!" 

Vyparila som sa čo najďalej od nej a hľadala som si svoje miesto na útechu v starých parkoch na okraji Londýna. Jeden som si predsa len našla. A aj svoje miestečko na útechu. Celkom vzadu pod obrovitánskou vŕbou bola lavička a tak som si sadla a začala rozjímať. 

                                        *  *  *

Je to tu. Konečne prišla búrka. Nie je nič lepšie, ako sa prebudiť uprostred polnočnej búrky. Vyliezla som z postele a podišla k oknu. Otvorila som ho a vyklonila som sa z neho. Užívala som si, ako sa ma tie studené kvapôčky dotýkajú na každom milimetri mojej kože. Sledovala som, ako blesk v jednom momente osvetlil oblohu a v zápätí ho vystriedal hlučný buchot hromu. Toto sa zopakovalo ešte párkrát, než som zatvorila okno. Ľahla som si späť do postele so sluchátkami v ušiach a len tak bez záujmu som sledovala strop. Zrazu som cez hudbu započula tiché klopkanie na dvere. Podišla som k nim a otvorila ich. Stála tam moja vystrašená malá sestrička Molly a tými jej obrovskými očami ma sledovala. 

" Môžem si ísť ľahnúť k tebe? Prosím..." sklonila pohľad 

" Vystrašila ťa búrka?" opýtala som sa jej a pohladkala som ju po jej ryšavých vláskoch. Ona len bezslovne prikývla a ďalej stláčala v náručí jej plyšového medvedíka zakaždým, keď sa ozval hrom. 

Odkryla som paplón z postele a spravila som jej miesto. Ani som sa nenazdala a už bola skrytá pod perinou. 

" Hrom?" opýtala som sa smerom k nehybnej perine

" Mhm..." ozvalo sa spod nej

Ľahla som si k nej a objala som ju okolo pliec. Naše hrudníky sa nadvihovali v rozličnom tempe. Jej rýchlejšie, môj pomalšie. 

Keď som pocítila, že Molly už zaspala, tak som si opatrne vytiahla spopod nej ruky, aby som ju nezobudila. Nemohla som totiž zaspať. Z háčiku na dverách som si vzala župan a vyšla som na terasu. Oprela som sa hlavou o jeden drevený stĺp a pozorovala som tento dokonalý prírodný úkaz. Keď som už mala dosť, prešla som sa po vydláždenom chodníku do neveľkého altánku v rohu nášho pozemku. Oprášila som krídlo klavíra a sadla som si zaň na stoličku. Najprv som len zľahka prešla prstami po klávesoch a potom som ich rozozvučala mojou a dedkovou obľúbenou melódiou... ( http://m.youtube.com/watch?v=so6ExplQlaY )

Prerušil ma až niečí dotyk na mojich ramenách. 

" Ja sa vašim ani nedivím, že sú takí pyšní..." prestala som hrať a otočila som sa

" Prečo si to myslíte?" opýtala som sa Sarah. Sarah je naša opatrovateľka odvedľa na výkend, kým sú naši preč. 

" Pekná, múdra, šikovná, umelkyňa, vie sa postarať o deti, ste vlastne príkladom pre všetky deti na svete!" zasmiala sa

" Ale prosím vás! Nepreháňajte!" zasmiala som sa aj ja.

" Čo ste to hrali pred chvíľou?"

" To nič nebolo... Iba taká skladbička..." rýchlo som trepla

" Ale prosím vás Bethany. Takéto skladby sa nehrajú len tak... Musíte k tomu mať nejaký vzťah." žmurkla na mňa

" Vlastne áno. Tento klavír patril môjmu dedkovi a túto skladbu ma učil hrať keď som bola ešte maličká. Miloval dážď rovnako ako ja...." usmiala som sa nad tou spomienkou. 

" Čo mi pripomína že sa dosť ochladilo od toho dažďa. Poďte dnu. Dáme si čaj." mohla som s jej návrhom iba súhlasiť. Nakoniec sme skončili na verande za domom, kde sme sa aj na svitaní zobudili. Odviedla som Sarah dnu a usadila ju v kuchyni ku raňajkám. Išla som po Molly. 

"Molly! Molly!" kričala som po celom dome ale nikto nikde nič. Prehľadala som všetky izby, šatníky, kúpelne dokonca aj špajzu. Nikde nič. Začala sa ma chytať panika, lebo Molly nebolo nikde. Moja 4-ročná sestrička sa stratila! Ešte k tomu v dome! Vlastnom dome!

"Molly! Molly! Molly! Molly!!!!" 

                                        *  *  *

"Molly! Molly!" zobudila som sa kričiac

Utrela som si oči a pomaly som si začala uvedomovať.... Ja som.... SPALA?

Ľudkovia.... Tu máte všetky časti čo mám z Kiss The Rain napísané.... Dúfam že sa vám príbeh aspoň fakt aspoň trochu páči.... Nezaškodilo by keby ste mi zanechali nejaký kratučký komentárik že ako.... :/ keď ma kopne múza, ozvem sa s ďalšou časťou... Majte sa :/ ~Domi~

Kiss The Rain... 13.

" A kam vlastne ideme?" spýtala sa ma zadychčane
" Neviem. Hlavne niekam preč odtiaľto!" nezastavovala som. Sama som totiž nevedela vymyslieť nejaké miesto, kde by Lorry už nikto neposielal na psychiatriu alebo sa jej tým aspoň nevyhrážal. Vážne nepochopím takých ľudí... Čo tým dosiahnu?!
„Beth! Beth! Preboha! Spoooooomaľ!!!“ kričala zadychčane Lorry, ktorá so mnou ledva držala krok. Zastala, aby sa vydýchala. „Ma...ehm...by...ehm... sme...ehm... sa...ehm... ísť...ehm...as...ehm... ukáz...ehm... na...ehm... ka..ehm..., aby... ehm...ved...ehm..., že...ehm... ži...ehm...“ hovorila zadychčane a vôbec som nepochopila, čo chcela povedať.
„Čo??“ Pozerala som sa na ňu a začala som sa z nej smiať.
„Nes...ehm..mej... ehm..sa!“ dostala zo seba s náznakom smiechu. Poriadne sa nadýchla. „Hovorila som, že by sme sa mali ísť aspoň ukázať na kar, aby si vedeli, že žijem...“
„Jáj, ták...“ prikývla som. „Zabudla si, že ty sa tam musíš iba ukázať... Mňa z nejakého neznámeho dôvodu by mohli zazrieť...“
„Neblázni... On ťa videl iba pri tej lavičkeee!“ oponovala mi. Schytila ma za ruku a ťahala smerom k ostatným ľuďom, ktorí sa so mnou prišli rozlúčiť.
„Lorryyyy!“ kňučala som. „Ja tam nechcem ísť!!!!“
„Päť minút ťa nezabijeee!“ povedala mi dosť presvedčivo a vytiahla ma spoza stromu.
Pred nami stáli skupinky hostí a rozprávali sa. Prechádzali sme medzi nimi a mnohí Lorry ľutovali. Lorry nevedela, čo im na to povedať a po niekoľkých razoch sa jej hrnuli slzy do očí. To, že ju každý neustále ľutoval, jej nerobilo dobre. Jej krásne oči boli plné zármutku. Pozrela sa na mňa.
Pocítila som v hrudi, kde mi kedysi tĺklo srdce, pichnutie. Ostré a bodavé. Prebehlo mi celých telom a čím ďalej mi hľadela do očí, tým väčšmi ma to bolelo. Bola to bolesť, ktorú nechce nikdy zažiť. Vidieť svoju najlepšiu kamarátku plakať, je príšerné, ak ešte k tomu viem, že je to kvôli mne... Iba kvôli mne sa jej slzy tlačia do očí a ona ich tam celou silou drží, aby jej ani malinká kvapôčka neušla. Ostré bodanie v mojej hrudi čoraz viac silnela a unášala ma do horšieho smútku. Chytali ma výčitky svedomia za každý môj hriech, chybu... V momente som spomenula na všetky omyly v mojom živote, ktoré by som teraz urobila inak... Presne tak... Napríklad tá smrť... Lepšie by som sa naučila na skúšku a nemusela by som prepadnúť a nevyhodili by ma... Nesadla by som si do lietadla, ktoré bolo predurčené k smrti... Nebola by som mŕtva a moja najlepšia kamarátka by nevidela môjho ducha... Nepozerala by sa teraz na mňa a ja by som nevedela, že jej slzy sú úprimné a bodavé... Netušila by som, ako veľmi jej na mne záleží... Nevidela by som, že toto všetko je už pre ňu veľmi silná šálka kávy...
Vystrela som ruku k nej. Jemne som sa dotkla tej jej a chytila som ju za ňu. Preplietla som si s ňou prsty a poriadne jej ich stlačila. Vysielala som jej silu, lásku... Aby vedela, že ja pri nej budem... Stisla som jej ruku ešte silnejšia a spoločne sme vykročili medzi skupinky ľudí. Lorry sa už netisli vodopády sĺz do očí, lebo vedela, že ja ju neopustím, ani keď som mŕtva...
„Mňa sa tak rýchlo nezbavíš,“ šepla som jej, keď sme boli už samy a popíjali kávu. Teda... Lorry pila kávu a potom nenápadne ju podávala mne, aby som ju ochutnala... čo bolo samozrejme bez úspechu...
„To nemám ani v úmysle, Beth.“ Žmurkla a potom sa zarazila. Vedela som, kam pozerá. Medzi ľuďmi zazrela Nialla. Kráčal k svojej bande a venoval nám jeden pohľad.
Pousmial sa a mne sa srdce roztápalo. Vzplanulo od šťastia! Poskočilo! Tancovalo s jeho srdcom tango! Jednoducho sa s jeho spojilo v jedno obrovské!! Boli sme jeden pár! Však, o Lorrynom srdiečku sa to povedať nedalo.
Mračila sa naňho a z očí jej sršali blesky, ktoré by ho aj zabili, keby bol bližšie. Rozožrali by mu dieru do srdca, tam kde mal najčistejšie miesto. Od chvíle, čo sa jej začal vyhrážať ho znenávidela! Jej milujúce srdiečko sa tak rozhodlo z minúty na minúta a už sa to iba ťažko zmení... Ona nie je typ človeka, ktorého sa dá ľahko prehovoriť...
Zovrela som ruku v päsť a obdarila som jej brucho buchnátom. Zohla sa v páse a hladila si poškodené miesto. Pozrela sa na mňa celkom škaredým pohľadom.
„Auuuuuu!“ zasyčala a odstúpila odo mňa. „To! Bolo! Za! Čo! Prosím! Ťa!?“ skríkla.
„Nechaj Nialla na pokoji... Ak ťa bude zase vydierať, prestanem sa mu nejako ukazovať... Len prosím ťa, ovládaj sa, lebo ďalší pohreb tu nechceme...“ usmerňovala som ju.
„Teraz ho obraňuješ?!“ Neverila vlastným ušiam.
„Lorry,“ vzdychla som si. „Hádam naňho nežiarliš, že s ním budem zajtra jednu až dve hodinky.“ Uškrnula som sa.
„Ja?! A?! Žiarliť?!“ Ukázala na seba. „No dovoľ... Ja nie som žiarlivka... Dokážem sa s ním normálne rozprávať a vôbec mu jednu nevraziť, len pre dobrý pocit, aby som sa mu pomstila za jeho drzosť ma vydierať! A za to, že nevie, kde sú jeho hranice! Aj keď je slávny, no a??? Ja som tiež nejaký ten človek, akože a zaslúžim si trochu viac slušnosti... Nie som predsa nejaká špina na dlážke... Vidíš? Beth? Takto pokojne sa s ním budem rozprávať.“ Víťazne sa usmiala a založila si ruky na prsiach.
„Zajtra mu to pokojne poviem,“ pritákala som.
„Dobre, ale nezabudni ani na jeden najmenší detail!“ vystríhala ma.
Rozosmiala som sa. „Okej, okej! Ale teraz si daj bacha, niekto k nám ide!!!“ Nahodila som varovný tón, vopchala jej kávu do ruky a ukázala jej, kde sa má pozrieť.
Odpila si z kávy, lebo osoby, ktoré tu išli, by bez kávy nezvládla. Nahodila svoj umelý a lá príjemný úsmev a počkala, kým k nej dôjdu.
Prvé k nej prehovorila brunetka. „Ahoj. Ty musíš byť... Lorry, správne?“ Usmiala sa.
Lorry bezslovne, bez emócií prikývla.
„Ja som Eleanor. Sesternica Bethany.“
„El?“ začudovala sa Beth. „Teba som riadne dlho nevidela, holka!“
„Teší ma,“ povedala Lorry s poker face.
„Toto sú Perrie a Zayn, Danielle a Liam, Harry, Niall a Louis,“ predstavila ich El Lorry... a mne.
„Teší ma,“ zopakovala Lorry s rovnakým výrazom tváre.
„Povieš iba toto?!“ vyskočila som na ňu. „Je to moja rodina. Aspoň povedz, úprimná sústrasť! To ti mám napísať scenár?“
„Môžeš,“ odsekla mi.
Okolo nej sa zjavili samé nechápavé pohľady, ktoré nemala šancu tak ľahko vysvetliť. Dokonca aj Niall na ňu pozeral dosť pochybovačne. Prečesal očami miesto vedľa nej, čiže presne to, kde som stála. Na tvári sa mu zjavili drobné pochybnosti.
Došlo mi, že on ma momentálne nevidí, a preto mu je to divné. Zjavne si myslí, že keď ma Lorry vidí, on ma bude tiež. Asi to takto nie je v pravidlách nežijúcich. Lorry je niekto, kto ma vidí stále a on... Jemu som ešte nenašla miesto v žiadnej kategórii... Neviem, kde by som ho zaradila...
Lorry začala rýchlo pracovať mozgovými závitmi. „Môžeš sa ísť so mnou porozprávať, El?“ vyjachtala zo seba.
Pozerala som na ňu s vypleštenými očami a bola som na ňu hrdá, že im nedala vôbec najavo, že je blázon hodný psychiatrie, čo si o nej myslí Niall... a aj ostatní by si to mysleli! Avšak ona nie je žiaden blázon!!! Oni sú blázni, keď si niečo také pomyslia...
„Jasné,“ povedala opatrne El. Nasledovala Lorry veľmi opatrnými krokmi a obzerala sa na Louisa. Pripadalo mi to, akoby sa bála, že Lorry je prezlečená maskovaná vrahyňa, ktorá ju zabije okamžite, ako sa s ňou ocitne sama samučičká...
Zastali sme kúsok od ostatných. Lorry sa na El pozerala a začala: „Je mi naozaj ľúto tvojej sesternice. Viem si predstaviť, aké to je, prísť o niekoho z rodiny... Hlavne o niekoho, koho máš veľmi rada...“ vykoktala sa a zaskočila ju Elina reakcia.
El sa jej hodila okolo krku s plačom. „Ď-ďakujem-m!“ Rozplakala sa ešte viac a silnejšie objala Lorry. Lorry bola zaskočená a na tvári sa jej zjavil podivuhodný úkaz... Skúšala si nejako nastaviť ruky, aby ju objala, ale nie a nie výsledku. Nedokázala spojiť ruky a dotknúť sa jej chrbta. Iba tam stála s ňou zavesenou na krku...
Prevrátila som očami a pristúpila som k nim. Chytila som Lorrynu pravú ruku a položila som ju na Elin chrbát. Chytila som aj jej ľavú ruku a položila ju k pravej. Videla som, ako sa Lorry tvári a El mala šťastie, že ju nevidela... Vlastne nešťastie!! Lorry sa tvárila tak komicky, že mi až vyhŕkli slzy!
„Čo si myslíš, že robíš?!“ vyhŕkla Lorry hľadiac na mňa a jednoznačne táto veta bola venovaná mne a môjmu náhlemu smiechu, ktorý sa jej asi dotkol....
El sa od nej odtiahla a kukala na ňu rovnako ako všetci naokolo... Nikto nerozumel, čo to malo znamenať. Samozrejme, okrem mňa... Ale mňa videla iba ona... A iba ona nám obom spôsobila ďalší nevysvetliteľný problém, ktorý som naozaj zvedavá, ako vyrieši...




~Domi~

Kiss The Rain... 11. a 12.

Nebola som tam sama... Niekto sedel na 'našej' lavičke... Sklonila som hlavu do normálnej polohy a zadívala som sa na chlapca v obleku s hlavou v dlaniach, ktorý medzi sebou viedol taký.. Menší rozhovor...
" Čo sa to so mnou deje?! Načisto mi preskočilo?! Veď ja tú babu vlastne ani nepoznám... Vlastne ani neviem ako sa volá... Haha! To je absurdné! Nie Niall! Nesmieš! Ona je mŕtva! Neplač! Neopováž sa!" celý rozhovor prebiehal v tomto nádychu...
" Beth? Beth?! Si tu?!" ozývalo sa spoza stromov, až sa z nich vytackala vyzutá Lorry, ktorá vyzerala byť v mierne podnapitom stave, "Nevieš si ani len predstaviť.. Hip.... Aká tam bola nuda... Hip... Všetci plakali a smútili a ja som sa začala smiať..." blížila sa ťarbavou chôdzou ku mne, zatiaľ čo ja som jej posuvkami naznačovala aby zmĺkla a snažila som sa jej dať najavo že tu nie sme samé... Vtom sa otočila a zbadala ho...
" Do riti Bethany! Prečo si mi nepovedala že tu je aj on!" kričala, pozerala sa na mňa a rukou ukazovala na Nialla... 'Bože! Prečo musí byť práve ona tak retardovaná?!' -pomyslela som si, a tak som si namiesto toho aby som povedala hociakú 'múdru vetu' dala facepalm aby pochopila že je sprostá... :D
Celá červená tam teda stála s ústami dokorán a Niall sa na ňu díval s rovnakým výrazom na tvári.
" Asi by si mala niečo povedať..." schovala som sa za Lorry a šepkala som jej
" Myslíš?!" precedila cez zuba a mierne natočila hlavu smerom na mňa, ale s Niallom očný kontakt nestratila
" Vysvetlíš mi, čo to malo znamenať?" zdvihol sa z lavičky a utierajúc si slzy sa blížil k Lorry
" Err... No... Vieš... Ehm... A hej... Zajtra... Tiež... Pri.... Vlastne... Minule... Big Ben... A teraz... No... 3 hodiny .... Chápeš?" vysukala zo seba
" To čo malo byť?!" šepkala som spoza nej
" Spanikárila som..." odšepkávala mi
" Aha! Už zase to robíš!" ozval sa Niall
" Robím čo ako?" robila sa Lorry
" No.. Už zase sa s niekym rozprávaš..."
" Ale prosím ťa... Myslíš tuto, môjho imaginárneho priateľa Henryho? Čau Henry!" urobila rukou gesto ktorým sa 'pozdravila osobe vedľa nej'. Niall na ňu neprestal udivene hľadieť, "No čo! Ty nemáš vymyslených priateľov?!" spýtala sa ho ako keby to bola samozrejmosť
" Keď som bol menší mal som..." zahľadel sa do zeme a na perách mu pohrával šibalský úsmev... V priebehu niekoľkých sekúnd mu tento výraz z tváre zmizol a opäť s vážnou tvárou sa zahľadel na Lorry
" Aj tak ti neverím... Vyzeralo to ako by ti tá osoba 'skutočne' odpovedala! A tým tvojim 'úžasným' zahováraním ma neobalamutíš... Chcem počuť pravdu!"
" Povedz toto: A ty si kto že ma takto budeš spovedať?!" našepkávala som Lorry
" A ty si kto že ma takto budeš spovedať?!" Lorry to po mne zopakovala
" Som Niall Horan a ver mi, že mám nad tebou väčšiu moc ako si myslíš."
" V to pochybujem..." povedala som si pre seba, ale Lorry to počula a zopakovala to
" Čo prosím? Ty si myslíš že nemám nad tebou žiadnu moc?"
" Do riti Lorry! To si hovoriť nemala!" šepkala som
" Do riti Lorry! To.... Ups!" rýchlo si zakryla ústa rukou
" Smiem vedieť, kto ti stojí za chrbtom?"
" Eeem... Strom?" ukázala na tú vysokú rastlinu stojacu za ňou
" Haha! Fakt si myslíš že som až taký naivný a myslel som si že sa rozprávaš so stromom?!"
" Počúvaj. Nie si ty nejaký moc namyslený?"
" Čože?! Ja?! A namyslený?! To teda určite nie!"
" Ale mne sa zdá presný opak. Veď sa pozri na seba... Myslíš si že tým že povieš že si nejaký slávny Niall Horan tak sa ti každá vrhne do náručia a bude ťa milovať ctiť a poslúchať do konca života?! Hahá! Ďakujem, neprosím. Nemusím sa byviť s ľuďmi tvojho typu..."
" Už... Musím ísť!" ráznou chôdzou vykročil späť, smerom k cintorínu.
"Dobrý odkúr! Čo povieš Beth?"
" To teda! Vedela som že máš v povahe takéto vyjdrenie svojho názoru. Ale až tak?" ani sme si nevšimli že prestalo pršať a vykuklo slniečko
" Fuuuuuj... Teraz zase príde dúha! No blé! Na toto jediné som čakala celý týždeň..." umelo sa radovala Lorry s roztečenou špirálou do pol líc a so zlepenými vlasmi, roztečeným rúžom, topánkami stále v ruke a proste vyzerala hrôzostrašne...
" Aspoň, že si ma neprezradila..." objala som ju a prekvapivo som sa cez ňu neprepadla!
" Vieš dobre že naše tajomstvo bude vždy na 1. mieste!" povzbudila ma
" Pekné pekné! Fakt! Nemyslel som si že to je takto..." tlieskajúc vyšiel spoza stromu...





12. !!!! 

" Pekné pekné! Fakt! Nemyslel som si že to je takto..." tlieskajúc vyšiel spoza stromu Niall

" Ty si nás... Eee... Ma celý ten čas pozoroval?!" zľakla sa Lorry a začala panikáriť 

" Pozoroval som ťa dosť dlho na to, aby som si uvedomil... O čo tu ide.." a rukami robil zvlaštne gestá

" Ahá.. Eeee... Á na čo si prišiel?" zatiahla vysokým hlasom a oprela sa rukou o strom

" Za 1. mala by si ísť k psychiatrovi s tým že sa rozprávaš s mŕtvymi ľuďmi a za 2. musíš mi pomôcť z depky..." 

" Hahá! Ja! Ti mám pomáhať?!" smiala sa ešte chvíľu a keď si uvedomila že to myslí vážne, znova naňho pozrela, so zdvihnutým obočím, "To ako fakt... Ty! Ty! Slávny Niall Horan máš depku! Ja fakt neverím! Hahá! Ale aj tak ti nepomôžem... A ani nevidím žiaden dôvod prečo by som mala..." založila si ruky na prsiach a vykročila smerom von z lesa. 

" Na tvojom mieste by som tak rýchlo neodchádzal..." oprel sa chrbtom o strom a obzeral si nechty na pravej ruke. Bol tak neskutočne sexy! 'Bože Beth! Prestaň! Nie! On nie je pre teba! Si mŕtva!!!' To slovo mo ešte v hlave odznelo niekoľkokrát. Lorry sa otočila a so zdvihnutým obočim sa ho znova spýtala, 

" A to už prečo?! Ja si môžem kráčať ako rýchlo len chcem!" 

" Veď dobre... Takže tvoji rodičia sa teda nemusia dozvedieť, s kým 'tráviš' svoj voľný čas, alebo s kým sa každý deň rozprávaš... Však? Chuderku by ťa ešte poslali na psychiatriu..." nezdvihol ani raz pohľad. Celý čas si obzeral tie jeho nechty! Argh! Už ma to sere! Sere ma že ju takto vydiera! 

" Ty si sa načisto zbláznil?! Ako môžeš Lorry takto vydierať?! Ona za to predsa nemôže!!" vyletela som naňho ešte skôr ako sa Lorry stihla ozvať na odpoveď Niallovi. Hneď som si uvedomila, čo som spravila... No vziať späť som to už nemohla. 

" Ja som to vedel!" zízal na mňa v plnom úžase

" Počkať... Ako to že ťa vidí?" podišla ku mne Lorry a chytila ma za ruku

" Ja teda fakt netuším ako je to možné. Ty si ma videla v daždi... Ale veď teraz neprší..." konštatovala som 

" Zatiaľ... A pozri kde sme... Sme presne na tom mieste, kde som ťa ja prvý raz uvidela... Teda Niall tam stojí." premeriavali sme si to prostredie ako keby sme tam mali postaviť nejakú izbu a museli sme ju zmerať kvôli nábytku. 

" Do frasa! Toto miesto je jak keby zakliaze! Musíme odtiaľto vypadnúť skôr než tu dojde dakto iný..." navrhla som a s Lorry sme sa rychlochôdzou začali posúvať smerom von z lesa. 

" Bethany! Počkaj!" kričal za mnou Niall

Zastavili sme a počkali kým nás dobehne

" Čo je zas?!" spýtala sa ho otrávene Lorry

" Vlastne som sa prišiel spýtať Beth či by niekedy nešla so mnou na večernú prechádzku. Možno by mi ona pomohla dostať sa z depky..." ppzrel na mňa prosebným pohľadom

" Fajn. Tak zajtra, presne o 22.00 tu. A neopováž meškať!" otočila som sa a Lorry sa za mnou rútila. Moja rychlochôdza bola už odjakživa rýchlejšia než tá jej. 

" A kam vlastne ideme?" spýtala sa ma zadychčane

" Neviem. Hlavne niekam preč odtiaľto!" nezastavovala som.....

To be continued :) ~Domi~

Kiss The Rain... 10.

" Že.." Zayn
" Lietadlo.." Harry
" V" Liam
" Už to konečne vyklopte!!!" kričal Louis so strachom v očiach
" Nič. Len že jej bude meškať lietadlo..." začal sa smiať Zayn
" Mal si sa vidieť..." chichúňal sa Liam
" Awww aľe nooo... Snáď sa nám náš BooBear nehnevá..." našpúlil Harry pery
" Hnevá..." zdvihol obočie Louis
" Tak prepáč..." začal s ospravedlňovaním Liam
" Neprepáčim.." otočil sa chrbtom k ostatným so založenými rukami a bradou hore.
"*cmuk!" zaznelo na Louiho líčku
" Takto si ma Harry nezískaš naspäť..." stál tam stále rovnako
" Aha. Takže ty si myslíš že som Harry..." ozvala sa tá osoba
" Wait...?" otočil sa, "Eeeeellllll!!!!" skočil jej do náručia. Chúďa El. Divím sa jej že ho udržala na tých jej špáratkách. Keby len týždeň u mňa bývala, hneď by pribrala takých 5 kg.
" Ale ako to? Že si tu tak skoro? Veď volali že ti bude meškať lietadlo..." zliezol z nej Louis
" Čo? Mne žiadne lietadlo ne..." otočila sa na opätku so zdvihnutým obočím na Harryho, Liama a Zayna. Tí sa len zahanbene otočili a v rade odkráčali do kuchyne, z kade sa po chvíli ozval obrovský výbuch smiechu. El iba pokrútila hlavou a hodila sa Louisovi okolo krku.
" Ale si snáď rád že som naspäť pri tebe? Či?" odula dolnú peru
" Samozrejme že som!" pobozkal ju na čelo
" Dokáž to!" ďalej podrypovala El
Louis ju zdvihol na ruky a odišiel do jeho izby, kde sa samozrejme zamkli... V tej chvíli mi prišlo ľúto že sa ja nemôžem nikomu takto zdôveriť... Vyšiel som opäť na terasu a zapozeral sa do hviezd. Zrazu som zbadal ako padá hviezda. " Rýchlo, želaj si niečo!" hovoril som si
'Želám si....'





Pohľad Beth:
" Pre pána kráľa! Ako dlho ti môže trvať kým sa osprchuješ?!" kričala som na Lorry. Sprchovala sa už 7 minút. Ja som sedela na záchode.
" Šak si hlavu umývam!" kričala na mňa ona
" Noa?! Aj mne by to trvalo o 5 minút kratšie!"
" Vieš čo?! Vieš čo?! Ty na mňa láskavo nekrič!" smiala sa a s turbanom na hlave vychádzala zo sprchy obtočená uterákom.
" Ja na teba kričím?!" smiala som sa aj ja, "Ja len nechcem aby si zmeškala môj pohreb!" smiala som sa ešte viac
Ona sa zo mňa takisto strašne smiala až sa pošmykla na mokrej kachličke a hneď na to zaútočila na podlahu. To ma rozosmialo ešte viac.
" Aaaaau..." Lorry sa tvárila urazene, "Aspoň že sa na mne skvele zabávaš..." šúchala si zadok
" A ani nevieš ako..." smiala som sa ďalej. Do kúpelky vošla zrazu jej mama.
" Lorry? Si v pohode?! Počula som hluk!"
" Hej hej mami... Len som spadla..."
Ja som sa neudržala a zase som si v hlave premietla jej pohyby pri tom páde a rozosmiala som sa ešte viac ako predtým...
" Bethany! Prestaň sa smiať!" otočila sa na mňa a ohriakla ma zo smiechom Lorry
" Bethany? Lorry? Určite si v poriadku?" čudovala sa jej mama. Teda vyzerala dosť vystrašene
" Áno mami. Spadla som na zadok nie na hlavu..." prevrátila očami a začala sa stavať z podlahy.
" Ale... Práve si vyslovila meno..."
" Áno áno ja viem." vytláčala ju z kúpelky Lorry. Zavrela dvere a zamkla ich.
" To bolo o chlp..." ozvala som sa prvá
" Ti poviem..." zasmiala sa, "No, si ochotná natočiť mi vlasy?"
" Samozrejme!" žmurkla som na ňu. Ona sa posadila na záchod a ja som vzala kulmu, zapla ju do zástrčky a začala jej natáčať vlasy. Počas tejto úpravy som sa dozvedela, že na pohreb príde aj moja sesternička El aj s priateľom... Počkať. Jak sa to volal? To vtedy bola divoká noc. Spila som sa na mol a nič si nepamätám...
" Halo Beth! Veď mi spáliš vlasy!!!" kričala po mne Lorry
" Ah. Prepáč..." odložila som kulmu
....
*na pohrebe
(Neviem ako prebieha pohreb... Prepáčte :D)
Len tak som sa prechádzala pomedzi ničnetušiacich hostí v čiernom. Dokonca som zbadala aj nejaké tie slzičky v Lorriiných očiach. A keď som zbadala mamu s otcom... Na jednej strane som sa potešila že sú v poriadku, ale na druhej strane, som si dala záväzok že už ich nechcem vidieť trápiť sa. A tak som nemala na to všetko nervy a vyrazila som k tej 'našej' lavičke. Pokúsila som sa sadnúť si, ale zase nič... Čím to bude? Veď na záchode som sedela normálne... No nič... Sadla som si na zem. Keď tu zrazu, ZASE začalo pršať.
" Ten dážď ma musí milovať..." pomyslela som si s duckface-om na tvári. Len tak som si tam sedela a pozerala do neba, keď som zacítila niečiu spoločnosť... Niekto si sadol na 'našu' lavičku!






Joj babenky moje :/ videla som mierna ale že fakt mierne zlepšenie pozeranosti blogu.... Snáď sa vám časť páči.... :/ prosím si aspoň 2-3 komentáre na ďalšiu časť... ~Domi~

Kiss The Rain... 9.

"Kam pôjdem?" S touto otázkou som sa prechádzala po nočných londýnskych uliciach. Žiadna iná aktivita mi nenapadla. Ako neviditeľná toho môžem robiť naozaj málo. Nejako sa mi podarilo zablúdiť až k Tower Bridgeu. Prešla som po ceste a zastala som presne v strede. Zaklonila som hlavu. Hľadela som na nočnú oblohu. Užívala som si ten úžasný pohľad na žiarivé hviezdy. Hviezdy, ktoré každú sekundu odkazovali, aké sú úžasné, už len tým, že sú tak ďaleko vzdialené.
Chcela som tu zostať navždy, ale moju krásnu chvíľku prerušili autá, ktoré cezo mňa rad radom prechádzali. Brali si so sebou moje posledné kúsky ľudskosti... Všetko mi zobrali hmatateľné veci, ktorých som sa nemohla dotknúť... Veď, lietadlo je tiež vec a vzala mi život. Niečo, čo je také cenné a živí si to často neuvedomujú...
Vzdala som to. So sklonenou hlavou som zišla z mosta a so slzami v očiach som kráčala ktovie kde...
Prišla som o celý môj život... Život, ktorý som zbožňovala bol preč... Toľko vecí som nestihla spraviť!
Napríklad sa ospravedlniť rodičom... Povedať im, že ich veľmi veľmi ľúbim! Ďakovať im za to, čo mi dali. Ísť na bláznivú dovolenku, kde by som sa bezhlavo zamilovala a potom si zlomila srdce. Keby som už nevedela, čo ďalej, dôvod by sa ukázal a stačil by na to jediný pohľad, úsmev a odštartovala by sa nová kapitola môjho života. Možno by prišla svadba, svadobná cesta a deti... Nikdy ma totiž neuvidí moja spriaznená duša. Nikdy sa nedotkne mojich pier a nepovie mi, ako neuveriteľne ma miluje...
Už nikdy nebudem to dievča, ktoré malo ustavične úsmev na tvári a budúcnosť predstavenú do najmenších detailov... Stala sa zo mňa chodiaca neviditeľná mŕtvola, ktorej jedinou úlohou je trápiť sa nadnedokončenými skutkami...




Pohľad Niall
Sedel som vonku na terase a sledoval nočnú oblohu, ktorá bola neskutočné krásna. Každá jedna hviezda bola výnimočná a spolu tvorili dokonalé dielo.
Po terase sa ozývali kroky. Podľa rýchlosti som uznal, že to bude Louis. Dlhé noci mal nočné mory súvisiace s tou haváriou lietadla. Tak neuveriteľne sa bál o El. Položil mi ruku na plece a sadol si ku mne. "Volala El..."
Pozrel som sa naňho. "Niečo nové?"
"O hodinu jej letí lietadlo. Priletí sem, lebo jej teta volala, že Bethany bude mať pohreb..." Potiahol nosom a utrel si oči.
"Louis," oslovil som ho. "Neboj sa, všetko bude v poriadku. Lietadlu sa nič nestane... O pár hodín budeš mať El v náručí..."
Louis sa na mňa pozrel. "Dúfam. Lebo ak nie, tak asi už nebudem schopný spievať..." Hlas sa mu zlomil. Zložil si hlavu do dlaní a začal plakať.
Objal som ho. "Louis, všetko bude v poriadku! Neboj sa ničoho! My budeme s tebou! Máš v nás oporu!" povzbudzoval som ho.
Louis jemne prikývol. Sedeli sme spolu na lavičke s pozerali na nočnú oblohu dosť dlhý čas. Louis postupom času zaspal a hlavou sa oprel o moje rameno.
Okolo jednej v noci nás prišiel zobudiť Harry. Volal nás do obývačky, lebo nám chcel ukázať v telke niečo dôležité.
Sadli sme si na gauč, kde už sedeli aj ostatní. Nechápali sme, čo je také súrne o jednej v noci! Mohli nás nechať spať na tej lavičke!
"Čo sa deje, Harry?" pýtal sa zaspatý Louis a pretieral si oči, aby lepšie videl.
"Vieš," začal Zayn trpkým hlasom.
Harry pokračoval: "Louis."
Ďalšie slovo si zobral Liam. "Stala."
"Sa." Zayn.
"Hrozná." Harry.
"Vec." Liam.
"Volali." Zayn.
"Z." Harry.
"Letiska." Liam.
Louis pri mne sedel úplne vyvedený z miery a na jeho tvári nezostala ani stopa 

Síce sa na vás stále hnevám pretože ste mi nedali požadovaný počet komentárov... Ale no nič... Nepíšem pre komentáre ale pre čitateľov... :/ ja len že ma zaujíma váš názor... :/ 

~Domi~

Kiss The Rain... 8.

Dlhú dobu Lorry mlčala a so slzami v očiach pozerala do prázdna.
Čupla som si pred ňu a snažila sa jej dotknúť... Aspoň pohladiť... Márne. Ruka sa mi prepadla cez jej a ona sa striasla. Nevedela som či má v očiach slzy, alebo dážď. "Ty.. ty si to cítila?" opýtala som sa jej.
Jemne prikývla a pozrela mi do očí...

Od tej doby nebolo dňa, kedy sme neboli spolu. Keď sme boli spolu na verejnosti. musela však dávať pozor, aby ju náhodou neprichytili či už cudzí ľudia alebo rodičia, ako sa so mnou rozpráva... Chuderu by ešte na psychošku poslali...
Každý deň sa stretávame presne o 15.00 v tom opustenom parku blízko najväčšieho londýnskeho cintorínu, keď ma prvýkrát uvidela. Keď BigBen odbije 3-krát musí byť tam. Je to náš záväzok. Pretože raz sa stalo, že som prišla neskôr a skoro som sa vyparila... Nerozumieme tomu prečo a ani ako sa tieto veci dejú... Vidí ma iba ona, keď prídem neskôr ako o 3 tak skoro zmiznem... Kto tomu má rozumieť?
Jedného dňa keď BigBen odbil 15.00 priška Lorry veľmi smutná. Slzy sa jej z očí liali jedna radosť.
" Lorry! Čo sa ti stalo?!" zhrozila som sa a pribehla som k nej
" Ja-ja mám 2 veci...."
" No tak na čo čakáš! Vyklop to! Nech môžem usúdiť, či môžeš plakať..." povzbudivo som sa usmiala
" Prvá je že nám Vaši poslali pozvánku na tvoj pohreb... Ževraj sa našli tvoje pozostatky..." utierala si slzy z líc pričom si sadala na lavičku.
" Awww moja. To bola tá zlá správa? Ale veď pre to nemusíš plakať. Ja som tu stále s tebou.."
" Ale veď to viem! Kvôli tomu neplačem..." mávla rukou, akoby jej to bolo jedno. V tomto momente som nevedela, ako sa mám cítiť, lebo ma to aj urazilo a aj nie...
"A prečo teda plačeš?"
" Wil-William sa so mnou rozišieeeeeel!" plakala ešte viac ako pred tým. Z očí sa jej zase spustili Niagáry a vzlykala jedna báseň...
" Ja som ti hovorila že nestojí za nič..."
" Ja viem. Al-al-ale ja som ho ľúbila!!!"
" Trúba! Prestaň plakať! Ideme do obchodu, vybrať ti niečo na môj pohreb." žmurkla som na ňu a na jej perách opäť pohrával jemný úsmev. Vstala, napriamila sa, akoby išla vyzývať ďalších chalanov a kráčala smerom von z parku. Po pár metroch sa otočila..., "Ty nejdeš?"
Touto otázkou som sa zpamätala, ani neviem z čoho..., "Aha. Jasné. Idem!" bežala som za ňou.
Behali sme z obchodu do obchodu na Oxford Street, ale nenašli sme nič, čo by sa jej páčilo. Čierne.
" Hľadaj hlavne čierne veci! Nemáme moc času!" pošepkala som jej lebo si práve obzerala farebné tielka vo výpredaji.
" Šak dobre. Už idem." pošepkala tak, any nebolo vidno že pohla perami
" Mám to!" skríkla až sa zľakla tá pani čo šla za nami
" Promod! Tam budú mať veci!" vleteli sme teda do promodu a začali sme hľadať. Mňa keby bolo vidno, vyzerala by som ako nejaká lesná víla čo poskakuje pomedzi uličkami s oblečením a nakláňa sa na jednu a potom na druhú stranu.
" Ty čo si to tam pre Krista robila?!" spátala sa ma v kabínke
" Ja vlastne ani neviem..." zasmiali sme sa
" Nooo... Čo povieš?" pootáčala sa mi v krátkych jednoduchých čipkovaných čiernych šatách.
" Mmmmmm... Sánka dolu šéfe..." zasmiala som sa
" Padnú mi? Nemám v nich moc veľkú riť?" snažila sa natočiť v zrkadle tak, aby si videla zadnú časť svojho ... Tela...
Ja som iba pregúľala očami a ona pochopila že sa už nemá vypytovať priblblé otázky... Zaplatili sme a zistili sme že už bolo 18.30!
"To čo sme tam tak dlho robili?!" hovorila som keď sme došli naspäť do parku
" Však nevidíš? Nakupovali sme..." pretočila očami a priložila pery na slamku, ktorá bola ponorená v banánovom frappé...
" Už budem musieť ísť..." rozlúčili sme sa a na mňa zase padla tá otázka, ako každý večer... 'Kam pôjdem?'......






Baby je tu 8. časť! Aj keď ste mi dali iba 2 komenty... :( a dosť o dosť menej zobrazení.... Trošku ma to vzalo... No nič... Vidíte ako vás zbožňujem? :3 ale prosím! prosím si 5+komentov ako predtým.... your ~Domi~