I. Časť
"Ty vole! Tebe to ale trvá! Čo tam robíš? Lovíš slimákov alebo čo?!" prevrátila som oči nad pomalosťou mojej najlepšej kamošky.
"Čo si taká nedočkavá? Veď som bola iba v sprche.." prevrátila očami Zoey keď vyšla z kúpelne.
"Práve to! Veď ty si v tej kúpelni bola zavretá presne," pozrela som na hodiny na stene, "presne 47 minút a 23 sekúnd!"
"Veď klídek drahá! Nemáme sa kam ponáhľať. Svah ti neutečie..." potľapkala ma po ramene a zabalená v uteráku si to namierila rovno pred telku. Ja som len vynervovane stála pred kúpelkou a hľadela na hodiny. 'Ty vole! Došli sme ešte len včera a hentá pizda tu ma už rozčuluje! Okej okej kľuuud. Má pravdu. Svah nám neutečie.' zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Potom som si uvedomila že pri mne niekto stojí a čumí tým istým smerom ako ja.
"Čo robíš Zoey?" divne som na ňu pozrela
"Predsa to čo ty. Ozvala som sa k tebe asi 3-krát a ty nič. Tak som myslela že na tej stene je niečo...... Je niečo..." zasmiala sa
"Prisahám Zoey že ja počas tohto mesačného pobytu prídem o rozum pri tebe!" zasmiala som sa.
"Aspoň schudneš." povedala povzbudivo a žmurkla na mňa. Potom sa už len zvrtla a podskokovým krokom vpálila do jej izby.
'Vážne niekedy nerozumiem ako ONA môže byť moja najlepšia kamoška.' Pokrútila som hlavou a vošla do kúpelky.
***
"Pripravená?" skríkla na mňa Zoey na samom kopci.
"Prosím ťa! Kedy som ja nebola! Štart!!!" skríkla som aj ja a spustila sa dolu kopcom. Potom som počula už len jej zúfalý krik že to nie je fér!
Asi v polke kopca som sa rozhodla že ju radšej počkám lebo zažiť jej hnev neprajem nikomu a už vôbec nie mne! Tak som teda čakala a čakala a nikoho nikde. Zoey sa neobjavovala. Zrazu som už len započula
"Freedoooooom!!!!!" a to ako letí šustom dolu kopcom. Začala som sa o ňu báť. Teda ani nie tak o ňu ako o ostatných ľudí na svahu. Spustila som sa za ňou aj keď som vedela že ju už nedobehnem. Išla až moc rýchlo. Už bola pár metrov pred nájazdom do rady na lanovku keď tu zrazu nám naša Zoey niekoho zrazila. Kotúľali sa v guličke ako lavína. Z tej guličky už len postupne vypadávali lyže a potom aj palice a nakoniec okuliare. Došla som k nim čo najrýchlejšie to šlo.
"Zoey! Ty nie si normálna! Ty nie si normálna! Naozaj! Keď ti mama hovorila aby si sa šustom dolu nepúšťala čo si urobila? Jasné! Pustila si sa dolu jak neriadená raketa a ako to skončilo? Zlomila si si nohu však? A teraz? Keď ti JA poviem aby si nešla prudko dolu tak ti to tiež nestačí?! Kto ti to musí povedať aby si ho počúvla?!" hnevala som sa
"No tak teda prepáč že sneží a že mi na okuliare furt letel ten pooňďatý sneh!" hovorila Zoey trochu pritlmeným hlasom lebo mala ústa pri zemi.
"No mne sa teda ospravedlňovať fakt nemusíš!" kričala som ďalej
"Ehm? Prepáčte že vás ruším vo vašej hádke ale sme tu teda dosť pokrútený a pravdepodobne máme niečo zlomené...." prehovorila druhá osoba v tej guľke ležiacej na zemi.
"Ou. Fakt!" pozrela som nenávistne na Zoey a volala som ihneď záchranku. Tá tu bola za pár minút. Najprv ich museli rozuzliť lebo to ako mali povykrúcané ruky a obmotané nohy... Dalo to asi zabrať.
Ani som si nevšimla a okolo nás sa zbieralo čoraz viac ľudí. Potom došiel ešte jeden. Perfektne zabrzdil na lyžiach vedľa mňa a s obavami sa pozeral na neznámeho, ktorého nakladali na nosítka.
Mal na sebe čierne oteplováky, sivý vzorovaný sveter, navrchu traky a na hlave mal sivú čiapku s okuliarmi.
"Čo sa im stalo?" spýtal sa nežným zamatovým hlasom plným strachu
"Zrazili sa...." krútila som hlavou. A ani som sa na tú osobu nepozrela
"Je to vážne?" pýtal sa ďalej
"Netuším. Skúste sa opýtať ich..." ukázala som na lekárov pri snežnom skútri, pozrela naňho a chcela som odísť. No ten pohľad ma zarazil.
"Aaaaaaaaaaaa!!!!!" začalo pišťať také malé dievčatko čo bolo vedľa mňa. Zľakla som sa a s hrôzou v očiach som sa vybrala do bufetu. 'Chudera. Čo sa jej stalo? Čo som jej prešla s lyžou po nohe abo čo?' popíjala som teplý čaj a pozerala sa von oknom. To miesto kde sa predtým Zoey zrazila bolo čoraz plnšie. Prichádzali tam ďalší a ďalší ľudia. Chcela som sa tam ísť pozriet. Možno ďalšia nehoda. No zastavil ma jeden lekár.
"Slečna. Vaša kamarátka leží v nemocnici neďaleko odtiaľto. Má zlomenú ruku a slabý otras mozgu. Ak chcete môžem vás tam zaviesť."
"Oh. Ďakujem. To by bolo od vás milé." dopila som čaj, prezula si normálne čižmy a nastúpila do jeho auta. Onedlho sme boli v nemocnici. Zaviedol ma k Zoeyinej izbe a nechal nás o samote.
Vošla som dnu a zahľadela sa na Zoey so sádrou na ruke. Pozrela ona na mňa a onedlho sme vybuchli do smiechu.
"Prosím ťa. To čo ťa napadlo?!" snažila som sa prestať smiať no nešlo to. Utierala som si slzy.
"Ja neviem. Proste to... Buuuuuuum!" a smiala sa ďalej aj ona
"Okej okej." dýchala som zhlboka aby som sa upokojila
"A čo ten chalan čo si ho nabúrala? Vieš kde je? A čo mu je?" spýtala som sa s menšími vzlykmi zo smiechu
"Ja neviem. Viem len že leží na vedľajšej izbe."
"Uuuu takže ty ho už máš preskúmaného..." pozrela som na ňu s lyšiackym úsmevom
"Koza! Videla som ako ho tam vezú." zasmiala sa a prevrátila očami
"Ako myslíš...." smiala som sa ďalej.
"Hm. A to sa ma ani nespýtaš ako mi je?" spýtala sa
"Hm. Uhádla si. Nespýtam." žmurkla som na ňu a sadla si do kresla pod oknom na chodbu oproti jej posteli.
Zanedlho sa z chodby ozval hlasný smiech nejakých chlapov. Ja tak neznášam takýto chlapský smiech. Vyšla som v plnej rýchlosti na chodbu. A jak som vystrelila s dverami niekto za nimi spadol.
"Doriti!" skríkla som.
Dúfam že sa vám moj nový príbeh bude páčiť a že ho budete čítať. :) ďakujem za coment. :) s láskou •Minnie•
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára