Kiss The Rain... 3.

Myslela som si, že moja smrť bude iná. Myslela som že bude bolestivá a nepríjemná. Ale opak bol skutočnosťou. Necítila som vôbec nič. Vlastne som ani nevedela kedy sa to stalo. Jediné, čo som ako-tak cítila bolo príjemné teplo a čo ma dosť prekvapilo bolo to že som otvorila oči. Teda ani to nebolo z vlastnej vôle, ale skôr z donútenia.
Keď som ich otvorila ocitla som sa niekde, vlastne ani neviem kde, ale z druhej strany tých priestorov na mňa svietilo strašne silné biele svetlo. Bolo také silné, že som si musela zakryť oči rukou, aby som neoslepla.
Postavila som sa, a začala som kráčať k tomu svetlu. Ani neviem prečo. Niečo ma tam ťahalo, akokeby som počula niečí hlas, ako ma tam volá. Počula som zvuk každého môjho kroku. Všetko sa ozývalo. Počula som aj svoj dych.
Zrazu som uvidela z tamaď nejakú, alebo skôr niekoho ruku. Zľakla som sa, zastavila som a cúvla, tesne pred tou svetelnou bránou.
Pozerala som sa do všetkých strán, či nezazriem niečo, čo by mi pomohlo sa dostať odtiaľ preč... No nič som nezazrela. Tá ruka ma tak veľmi vystrašila, že som sa otočila a začala som utekať opačným smerom. 'Snáď sa niekam dostanem' myslela som si.
Keď už som bola v najtmavšej časti toho tunela, či čo to bolo, uvidela som iba stenu. Snenu a tmu. Nič viac. Musela som rozmýšľať rýchlo. Buď svetlá brána so záhadnou rukou, alebo neviem. No nakoniec som sa rozhodla skúsiť tú stenu. Neprastávala som utekať. Už som bola tesne pred stenou, rukou som si zakryla hlavu a prešla som skrz tú stenu.
" Dokázala som to! Dostala som sa odtiaľ!" hovorila som si nahlas
Pozrela som sa okolo seba, aby som zistila, kde sa nachádzam teraz. 'Toto miesto poznám. To je... To je... Moja izba! Ale čo tu robím?' myšlienky mi lietali po mysli. Odrazu som uvidela svetlo z chodby cez škárku dverí od izby.
' Žeby to bola mama?' zaujímala som sa
" Aaaaaaaaaaaaah! Tie moje kríže!" počula som z chodby. Ale nebol to hlas mamy. To bol ocko. Tak dlho som ho nevidela. Vybehla som z izby, ani som si nevšimla, že som prešla cez dvere, a chcela som sa naňho vrhnúť, objať a už ho nikdy nepustiť. Hodila som sa mu okolo krku a čakala som, že pocítim to príjemné rodičovské teplo. Ale namiesto toho som cez neho prešla a prepadla sa cez zábradlie dole.
" Čo to do piči?...." nechápala som. A napriek tomu že som spadla z 2 poschodia (domu) na prízemie som necítila absolútne žiadnu bolesť...
" James! James! Počul si to?!" kričala mama z kuchyne
" Čo či som počul?" zišiel zo schodov do kuchyne za mamou
" Ten zvuk... Myslím že šiel z obývačky"
" Ale prosím ťa. Aby (meno), láska, nebuď hlúpa. Snáď si nemyslíš, že u nás straší..."
" To nie. Ale počula som niečo." vyšla som po schodoch hore k nim, aby som ich videla.
" Ah! To je už 7 hodín?! James! Rýchlo! Zapni televízne noviny!"
Ocko chytil dialkové do ruky a zapol hneď prvý program čo mu prišiel pod ruku.
'Dnešný let z Forks do Londýna leteckou spoločnosťou BritishAirWays, pod vplyvom počasia nedorazil do cieľa. 150 cestujúcich umrelo. Lietadlu sa údajne najprv pokazil motor na pravom krídle a potom sa odlomilo. Nikto neprežil. Trosky lietadla sa zatiaľ nenašli. Budeme zisťovať viac.' - hlásila moderátorka. Len čo to dopovedala, mama vypla telku a s hlavou v dlaniach si sadla za stôl.
" Prosím povedz mi že v tom lietadle nebola Beth..." pozrela na ocka uslzenými očami
" Veď si jej prikázala, aby vystúpila..."
" To áno. Ale ten hovor niekto prerušil. Nebola to Beth. Bola to letuška. A mobili nám z rúk berú väčšinou v tedy, keď... Keď... Sa chystajú odletieť..." rozplakala sa. A bolo dobre že sedela, lebo celá zbledla.
" Neboj sa. Naša Beth je veľká bojovníčka. A všetko, čo sme jej doteraz prikázali urobila." chytil mamu za ramená
" Ale... Ale... Ale...." plakala čoraz viac. Nemohla som sa na ňu pozerať, keď bola v takomto stave. Teraz som začala plakať už aj ja. Podišla som k nej a objala som ju. Aj keď som vedela že to neucíti. Že to už NIKDY neucíti....











Holky, máte tu 3. časť. Ja fakt netuším čo si mám o tom teraz myslieť. Ja mám premyslený celý stred a koniec príbehu ale tie začiatky.... Pfuuuu... :/ budem veľmi rada, keď mi to zhodnotíte...
~Mrs.Horan~