Kiss The Rain... 11. a 12.

Nebola som tam sama... Niekto sedel na 'našej' lavičke... Sklonila som hlavu do normálnej polohy a zadívala som sa na chlapca v obleku s hlavou v dlaniach, ktorý medzi sebou viedol taký.. Menší rozhovor...
" Čo sa to so mnou deje?! Načisto mi preskočilo?! Veď ja tú babu vlastne ani nepoznám... Vlastne ani neviem ako sa volá... Haha! To je absurdné! Nie Niall! Nesmieš! Ona je mŕtva! Neplač! Neopováž sa!" celý rozhovor prebiehal v tomto nádychu...
" Beth? Beth?! Si tu?!" ozývalo sa spoza stromov, až sa z nich vytackala vyzutá Lorry, ktorá vyzerala byť v mierne podnapitom stave, "Nevieš si ani len predstaviť.. Hip.... Aká tam bola nuda... Hip... Všetci plakali a smútili a ja som sa začala smiať..." blížila sa ťarbavou chôdzou ku mne, zatiaľ čo ja som jej posuvkami naznačovala aby zmĺkla a snažila som sa jej dať najavo že tu nie sme samé... Vtom sa otočila a zbadala ho...
" Do riti Bethany! Prečo si mi nepovedala že tu je aj on!" kričala, pozerala sa na mňa a rukou ukazovala na Nialla... 'Bože! Prečo musí byť práve ona tak retardovaná?!' -pomyslela som si, a tak som si namiesto toho aby som povedala hociakú 'múdru vetu' dala facepalm aby pochopila že je sprostá... :D
Celá červená tam teda stála s ústami dokorán a Niall sa na ňu díval s rovnakým výrazom na tvári.
" Asi by si mala niečo povedať..." schovala som sa za Lorry a šepkala som jej
" Myslíš?!" precedila cez zuba a mierne natočila hlavu smerom na mňa, ale s Niallom očný kontakt nestratila
" Vysvetlíš mi, čo to malo znamenať?" zdvihol sa z lavičky a utierajúc si slzy sa blížil k Lorry
" Err... No... Vieš... Ehm... A hej... Zajtra... Tiež... Pri.... Vlastne... Minule... Big Ben... A teraz... No... 3 hodiny .... Chápeš?" vysukala zo seba
" To čo malo byť?!" šepkala som spoza nej
" Spanikárila som..." odšepkávala mi
" Aha! Už zase to robíš!" ozval sa Niall
" Robím čo ako?" robila sa Lorry
" No.. Už zase sa s niekym rozprávaš..."
" Ale prosím ťa... Myslíš tuto, môjho imaginárneho priateľa Henryho? Čau Henry!" urobila rukou gesto ktorým sa 'pozdravila osobe vedľa nej'. Niall na ňu neprestal udivene hľadieť, "No čo! Ty nemáš vymyslených priateľov?!" spýtala sa ho ako keby to bola samozrejmosť
" Keď som bol menší mal som..." zahľadel sa do zeme a na perách mu pohrával šibalský úsmev... V priebehu niekoľkých sekúnd mu tento výraz z tváre zmizol a opäť s vážnou tvárou sa zahľadel na Lorry
" Aj tak ti neverím... Vyzeralo to ako by ti tá osoba 'skutočne' odpovedala! A tým tvojim 'úžasným' zahováraním ma neobalamutíš... Chcem počuť pravdu!"
" Povedz toto: A ty si kto že ma takto budeš spovedať?!" našepkávala som Lorry
" A ty si kto že ma takto budeš spovedať?!" Lorry to po mne zopakovala
" Som Niall Horan a ver mi, že mám nad tebou väčšiu moc ako si myslíš."
" V to pochybujem..." povedala som si pre seba, ale Lorry to počula a zopakovala to
" Čo prosím? Ty si myslíš že nemám nad tebou žiadnu moc?"
" Do riti Lorry! To si hovoriť nemala!" šepkala som
" Do riti Lorry! To.... Ups!" rýchlo si zakryla ústa rukou
" Smiem vedieť, kto ti stojí za chrbtom?"
" Eeem... Strom?" ukázala na tú vysokú rastlinu stojacu za ňou
" Haha! Fakt si myslíš že som až taký naivný a myslel som si že sa rozprávaš so stromom?!"
" Počúvaj. Nie si ty nejaký moc namyslený?"
" Čože?! Ja?! A namyslený?! To teda určite nie!"
" Ale mne sa zdá presný opak. Veď sa pozri na seba... Myslíš si že tým že povieš že si nejaký slávny Niall Horan tak sa ti každá vrhne do náručia a bude ťa milovať ctiť a poslúchať do konca života?! Hahá! Ďakujem, neprosím. Nemusím sa byviť s ľuďmi tvojho typu..."
" Už... Musím ísť!" ráznou chôdzou vykročil späť, smerom k cintorínu.
"Dobrý odkúr! Čo povieš Beth?"
" To teda! Vedela som že máš v povahe takéto vyjdrenie svojho názoru. Ale až tak?" ani sme si nevšimli že prestalo pršať a vykuklo slniečko
" Fuuuuuj... Teraz zase príde dúha! No blé! Na toto jediné som čakala celý týždeň..." umelo sa radovala Lorry s roztečenou špirálou do pol líc a so zlepenými vlasmi, roztečeným rúžom, topánkami stále v ruke a proste vyzerala hrôzostrašne...
" Aspoň, že si ma neprezradila..." objala som ju a prekvapivo som sa cez ňu neprepadla!
" Vieš dobre že naše tajomstvo bude vždy na 1. mieste!" povzbudila ma
" Pekné pekné! Fakt! Nemyslel som si že to je takto..." tlieskajúc vyšiel spoza stromu...





12. !!!! 

" Pekné pekné! Fakt! Nemyslel som si že to je takto..." tlieskajúc vyšiel spoza stromu Niall

" Ty si nás... Eee... Ma celý ten čas pozoroval?!" zľakla sa Lorry a začala panikáriť 

" Pozoroval som ťa dosť dlho na to, aby som si uvedomil... O čo tu ide.." a rukami robil zvlaštne gestá

" Ahá.. Eeee... Á na čo si prišiel?" zatiahla vysokým hlasom a oprela sa rukou o strom

" Za 1. mala by si ísť k psychiatrovi s tým že sa rozprávaš s mŕtvymi ľuďmi a za 2. musíš mi pomôcť z depky..." 

" Hahá! Ja! Ti mám pomáhať?!" smiala sa ešte chvíľu a keď si uvedomila že to myslí vážne, znova naňho pozrela, so zdvihnutým obočím, "To ako fakt... Ty! Ty! Slávny Niall Horan máš depku! Ja fakt neverím! Hahá! Ale aj tak ti nepomôžem... A ani nevidím žiaden dôvod prečo by som mala..." založila si ruky na prsiach a vykročila smerom von z lesa. 

" Na tvojom mieste by som tak rýchlo neodchádzal..." oprel sa chrbtom o strom a obzeral si nechty na pravej ruke. Bol tak neskutočne sexy! 'Bože Beth! Prestaň! Nie! On nie je pre teba! Si mŕtva!!!' To slovo mo ešte v hlave odznelo niekoľkokrát. Lorry sa otočila a so zdvihnutým obočim sa ho znova spýtala, 

" A to už prečo?! Ja si môžem kráčať ako rýchlo len chcem!" 

" Veď dobre... Takže tvoji rodičia sa teda nemusia dozvedieť, s kým 'tráviš' svoj voľný čas, alebo s kým sa každý deň rozprávaš... Však? Chuderku by ťa ešte poslali na psychiatriu..." nezdvihol ani raz pohľad. Celý čas si obzeral tie jeho nechty! Argh! Už ma to sere! Sere ma že ju takto vydiera! 

" Ty si sa načisto zbláznil?! Ako môžeš Lorry takto vydierať?! Ona za to predsa nemôže!!" vyletela som naňho ešte skôr ako sa Lorry stihla ozvať na odpoveď Niallovi. Hneď som si uvedomila, čo som spravila... No vziať späť som to už nemohla. 

" Ja som to vedel!" zízal na mňa v plnom úžase

" Počkať... Ako to že ťa vidí?" podišla ku mne Lorry a chytila ma za ruku

" Ja teda fakt netuším ako je to možné. Ty si ma videla v daždi... Ale veď teraz neprší..." konštatovala som 

" Zatiaľ... A pozri kde sme... Sme presne na tom mieste, kde som ťa ja prvý raz uvidela... Teda Niall tam stojí." premeriavali sme si to prostredie ako keby sme tam mali postaviť nejakú izbu a museli sme ju zmerať kvôli nábytku. 

" Do frasa! Toto miesto je jak keby zakliaze! Musíme odtiaľto vypadnúť skôr než tu dojde dakto iný..." navrhla som a s Lorry sme sa rychlochôdzou začali posúvať smerom von z lesa. 

" Bethany! Počkaj!" kričal za mnou Niall

Zastavili sme a počkali kým nás dobehne

" Čo je zas?!" spýtala sa ho otrávene Lorry

" Vlastne som sa prišiel spýtať Beth či by niekedy nešla so mnou na večernú prechádzku. Možno by mi ona pomohla dostať sa z depky..." ppzrel na mňa prosebným pohľadom

" Fajn. Tak zajtra, presne o 22.00 tu. A neopováž meškať!" otočila som sa a Lorry sa za mnou rútila. Moja rychlochôdza bola už odjakživa rýchlejšia než tá jej. 

" A kam vlastne ideme?" spýtala sa ma zadychčane

" Neviem. Hlavne niekam preč odtiaľto!" nezastavovala som.....

To be continued :) ~Domi~

Kiss The Rain... 10.

" Že.." Zayn
" Lietadlo.." Harry
" V" Liam
" Už to konečne vyklopte!!!" kričal Louis so strachom v očiach
" Nič. Len že jej bude meškať lietadlo..." začal sa smiať Zayn
" Mal si sa vidieť..." chichúňal sa Liam
" Awww aľe nooo... Snáď sa nám náš BooBear nehnevá..." našpúlil Harry pery
" Hnevá..." zdvihol obočie Louis
" Tak prepáč..." začal s ospravedlňovaním Liam
" Neprepáčim.." otočil sa chrbtom k ostatným so založenými rukami a bradou hore.
"*cmuk!" zaznelo na Louiho líčku
" Takto si ma Harry nezískaš naspäť..." stál tam stále rovnako
" Aha. Takže ty si myslíš že som Harry..." ozvala sa tá osoba
" Wait...?" otočil sa, "Eeeeellllll!!!!" skočil jej do náručia. Chúďa El. Divím sa jej že ho udržala na tých jej špáratkách. Keby len týždeň u mňa bývala, hneď by pribrala takých 5 kg.
" Ale ako to? Že si tu tak skoro? Veď volali že ti bude meškať lietadlo..." zliezol z nej Louis
" Čo? Mne žiadne lietadlo ne..." otočila sa na opätku so zdvihnutým obočím na Harryho, Liama a Zayna. Tí sa len zahanbene otočili a v rade odkráčali do kuchyne, z kade sa po chvíli ozval obrovský výbuch smiechu. El iba pokrútila hlavou a hodila sa Louisovi okolo krku.
" Ale si snáď rád že som naspäť pri tebe? Či?" odula dolnú peru
" Samozrejme že som!" pobozkal ju na čelo
" Dokáž to!" ďalej podrypovala El
Louis ju zdvihol na ruky a odišiel do jeho izby, kde sa samozrejme zamkli... V tej chvíli mi prišlo ľúto že sa ja nemôžem nikomu takto zdôveriť... Vyšiel som opäť na terasu a zapozeral sa do hviezd. Zrazu som zbadal ako padá hviezda. " Rýchlo, želaj si niečo!" hovoril som si
'Želám si....'





Pohľad Beth:
" Pre pána kráľa! Ako dlho ti môže trvať kým sa osprchuješ?!" kričala som na Lorry. Sprchovala sa už 7 minút. Ja som sedela na záchode.
" Šak si hlavu umývam!" kričala na mňa ona
" Noa?! Aj mne by to trvalo o 5 minút kratšie!"
" Vieš čo?! Vieš čo?! Ty na mňa láskavo nekrič!" smiala sa a s turbanom na hlave vychádzala zo sprchy obtočená uterákom.
" Ja na teba kričím?!" smiala som sa aj ja, "Ja len nechcem aby si zmeškala môj pohreb!" smiala som sa ešte viac
Ona sa zo mňa takisto strašne smiala až sa pošmykla na mokrej kachličke a hneď na to zaútočila na podlahu. To ma rozosmialo ešte viac.
" Aaaaau..." Lorry sa tvárila urazene, "Aspoň že sa na mne skvele zabávaš..." šúchala si zadok
" A ani nevieš ako..." smiala som sa ďalej. Do kúpelky vošla zrazu jej mama.
" Lorry? Si v pohode?! Počula som hluk!"
" Hej hej mami... Len som spadla..."
Ja som sa neudržala a zase som si v hlave premietla jej pohyby pri tom páde a rozosmiala som sa ešte viac ako predtým...
" Bethany! Prestaň sa smiať!" otočila sa na mňa a ohriakla ma zo smiechom Lorry
" Bethany? Lorry? Určite si v poriadku?" čudovala sa jej mama. Teda vyzerala dosť vystrašene
" Áno mami. Spadla som na zadok nie na hlavu..." prevrátila očami a začala sa stavať z podlahy.
" Ale... Práve si vyslovila meno..."
" Áno áno ja viem." vytláčala ju z kúpelky Lorry. Zavrela dvere a zamkla ich.
" To bolo o chlp..." ozvala som sa prvá
" Ti poviem..." zasmiala sa, "No, si ochotná natočiť mi vlasy?"
" Samozrejme!" žmurkla som na ňu. Ona sa posadila na záchod a ja som vzala kulmu, zapla ju do zástrčky a začala jej natáčať vlasy. Počas tejto úpravy som sa dozvedela, že na pohreb príde aj moja sesternička El aj s priateľom... Počkať. Jak sa to volal? To vtedy bola divoká noc. Spila som sa na mol a nič si nepamätám...
" Halo Beth! Veď mi spáliš vlasy!!!" kričala po mne Lorry
" Ah. Prepáč..." odložila som kulmu
....
*na pohrebe
(Neviem ako prebieha pohreb... Prepáčte :D)
Len tak som sa prechádzala pomedzi ničnetušiacich hostí v čiernom. Dokonca som zbadala aj nejaké tie slzičky v Lorriiných očiach. A keď som zbadala mamu s otcom... Na jednej strane som sa potešila že sú v poriadku, ale na druhej strane, som si dala záväzok že už ich nechcem vidieť trápiť sa. A tak som nemala na to všetko nervy a vyrazila som k tej 'našej' lavičke. Pokúsila som sa sadnúť si, ale zase nič... Čím to bude? Veď na záchode som sedela normálne... No nič... Sadla som si na zem. Keď tu zrazu, ZASE začalo pršať.
" Ten dážď ma musí milovať..." pomyslela som si s duckface-om na tvári. Len tak som si tam sedela a pozerala do neba, keď som zacítila niečiu spoločnosť... Niekto si sadol na 'našu' lavičku!






Joj babenky moje :/ videla som mierna ale že fakt mierne zlepšenie pozeranosti blogu.... Snáď sa vám časť páči.... :/ prosím si aspoň 2-3 komentáre na ďalšiu časť... ~Domi~

Kiss The Rain... 9.

"Kam pôjdem?" S touto otázkou som sa prechádzala po nočných londýnskych uliciach. Žiadna iná aktivita mi nenapadla. Ako neviditeľná toho môžem robiť naozaj málo. Nejako sa mi podarilo zablúdiť až k Tower Bridgeu. Prešla som po ceste a zastala som presne v strede. Zaklonila som hlavu. Hľadela som na nočnú oblohu. Užívala som si ten úžasný pohľad na žiarivé hviezdy. Hviezdy, ktoré každú sekundu odkazovali, aké sú úžasné, už len tým, že sú tak ďaleko vzdialené.
Chcela som tu zostať navždy, ale moju krásnu chvíľku prerušili autá, ktoré cezo mňa rad radom prechádzali. Brali si so sebou moje posledné kúsky ľudskosti... Všetko mi zobrali hmatateľné veci, ktorých som sa nemohla dotknúť... Veď, lietadlo je tiež vec a vzala mi život. Niečo, čo je také cenné a živí si to často neuvedomujú...
Vzdala som to. So sklonenou hlavou som zišla z mosta a so slzami v očiach som kráčala ktovie kde...
Prišla som o celý môj život... Život, ktorý som zbožňovala bol preč... Toľko vecí som nestihla spraviť!
Napríklad sa ospravedlniť rodičom... Povedať im, že ich veľmi veľmi ľúbim! Ďakovať im za to, čo mi dali. Ísť na bláznivú dovolenku, kde by som sa bezhlavo zamilovala a potom si zlomila srdce. Keby som už nevedela, čo ďalej, dôvod by sa ukázal a stačil by na to jediný pohľad, úsmev a odštartovala by sa nová kapitola môjho života. Možno by prišla svadba, svadobná cesta a deti... Nikdy ma totiž neuvidí moja spriaznená duša. Nikdy sa nedotkne mojich pier a nepovie mi, ako neuveriteľne ma miluje...
Už nikdy nebudem to dievča, ktoré malo ustavične úsmev na tvári a budúcnosť predstavenú do najmenších detailov... Stala sa zo mňa chodiaca neviditeľná mŕtvola, ktorej jedinou úlohou je trápiť sa nadnedokončenými skutkami...




Pohľad Niall
Sedel som vonku na terase a sledoval nočnú oblohu, ktorá bola neskutočné krásna. Každá jedna hviezda bola výnimočná a spolu tvorili dokonalé dielo.
Po terase sa ozývali kroky. Podľa rýchlosti som uznal, že to bude Louis. Dlhé noci mal nočné mory súvisiace s tou haváriou lietadla. Tak neuveriteľne sa bál o El. Položil mi ruku na plece a sadol si ku mne. "Volala El..."
Pozrel som sa naňho. "Niečo nové?"
"O hodinu jej letí lietadlo. Priletí sem, lebo jej teta volala, že Bethany bude mať pohreb..." Potiahol nosom a utrel si oči.
"Louis," oslovil som ho. "Neboj sa, všetko bude v poriadku. Lietadlu sa nič nestane... O pár hodín budeš mať El v náručí..."
Louis sa na mňa pozrel. "Dúfam. Lebo ak nie, tak asi už nebudem schopný spievať..." Hlas sa mu zlomil. Zložil si hlavu do dlaní a začal plakať.
Objal som ho. "Louis, všetko bude v poriadku! Neboj sa ničoho! My budeme s tebou! Máš v nás oporu!" povzbudzoval som ho.
Louis jemne prikývol. Sedeli sme spolu na lavičke s pozerali na nočnú oblohu dosť dlhý čas. Louis postupom času zaspal a hlavou sa oprel o moje rameno.
Okolo jednej v noci nás prišiel zobudiť Harry. Volal nás do obývačky, lebo nám chcel ukázať v telke niečo dôležité.
Sadli sme si na gauč, kde už sedeli aj ostatní. Nechápali sme, čo je také súrne o jednej v noci! Mohli nás nechať spať na tej lavičke!
"Čo sa deje, Harry?" pýtal sa zaspatý Louis a pretieral si oči, aby lepšie videl.
"Vieš," začal Zayn trpkým hlasom.
Harry pokračoval: "Louis."
Ďalšie slovo si zobral Liam. "Stala."
"Sa." Zayn.
"Hrozná." Harry.
"Vec." Liam.
"Volali." Zayn.
"Z." Harry.
"Letiska." Liam.
Louis pri mne sedel úplne vyvedený z miery a na jeho tvári nezostala ani stopa 

Síce sa na vás stále hnevám pretože ste mi nedali požadovaný počet komentárov... Ale no nič... Nepíšem pre komentáre ale pre čitateľov... :/ ja len že ma zaujíma váš názor... :/ 

~Domi~

Kiss The Rain... 8.

Dlhú dobu Lorry mlčala a so slzami v očiach pozerala do prázdna.
Čupla som si pred ňu a snažila sa jej dotknúť... Aspoň pohladiť... Márne. Ruka sa mi prepadla cez jej a ona sa striasla. Nevedela som či má v očiach slzy, alebo dážď. "Ty.. ty si to cítila?" opýtala som sa jej.
Jemne prikývla a pozrela mi do očí...

Od tej doby nebolo dňa, kedy sme neboli spolu. Keď sme boli spolu na verejnosti. musela však dávať pozor, aby ju náhodou neprichytili či už cudzí ľudia alebo rodičia, ako sa so mnou rozpráva... Chuderu by ešte na psychošku poslali...
Každý deň sa stretávame presne o 15.00 v tom opustenom parku blízko najväčšieho londýnskeho cintorínu, keď ma prvýkrát uvidela. Keď BigBen odbije 3-krát musí byť tam. Je to náš záväzok. Pretože raz sa stalo, že som prišla neskôr a skoro som sa vyparila... Nerozumieme tomu prečo a ani ako sa tieto veci dejú... Vidí ma iba ona, keď prídem neskôr ako o 3 tak skoro zmiznem... Kto tomu má rozumieť?
Jedného dňa keď BigBen odbil 15.00 priška Lorry veľmi smutná. Slzy sa jej z očí liali jedna radosť.
" Lorry! Čo sa ti stalo?!" zhrozila som sa a pribehla som k nej
" Ja-ja mám 2 veci...."
" No tak na čo čakáš! Vyklop to! Nech môžem usúdiť, či môžeš plakať..." povzbudivo som sa usmiala
" Prvá je že nám Vaši poslali pozvánku na tvoj pohreb... Ževraj sa našli tvoje pozostatky..." utierala si slzy z líc pričom si sadala na lavičku.
" Awww moja. To bola tá zlá správa? Ale veď pre to nemusíš plakať. Ja som tu stále s tebou.."
" Ale veď to viem! Kvôli tomu neplačem..." mávla rukou, akoby jej to bolo jedno. V tomto momente som nevedela, ako sa mám cítiť, lebo ma to aj urazilo a aj nie...
"A prečo teda plačeš?"
" Wil-William sa so mnou rozišieeeeeel!" plakala ešte viac ako pred tým. Z očí sa jej zase spustili Niagáry a vzlykala jedna báseň...
" Ja som ti hovorila že nestojí za nič..."
" Ja viem. Al-al-ale ja som ho ľúbila!!!"
" Trúba! Prestaň plakať! Ideme do obchodu, vybrať ti niečo na môj pohreb." žmurkla som na ňu a na jej perách opäť pohrával jemný úsmev. Vstala, napriamila sa, akoby išla vyzývať ďalších chalanov a kráčala smerom von z parku. Po pár metroch sa otočila..., "Ty nejdeš?"
Touto otázkou som sa zpamätala, ani neviem z čoho..., "Aha. Jasné. Idem!" bežala som za ňou.
Behali sme z obchodu do obchodu na Oxford Street, ale nenašli sme nič, čo by sa jej páčilo. Čierne.
" Hľadaj hlavne čierne veci! Nemáme moc času!" pošepkala som jej lebo si práve obzerala farebné tielka vo výpredaji.
" Šak dobre. Už idem." pošepkala tak, any nebolo vidno že pohla perami
" Mám to!" skríkla až sa zľakla tá pani čo šla za nami
" Promod! Tam budú mať veci!" vleteli sme teda do promodu a začali sme hľadať. Mňa keby bolo vidno, vyzerala by som ako nejaká lesná víla čo poskakuje pomedzi uličkami s oblečením a nakláňa sa na jednu a potom na druhú stranu.
" Ty čo si to tam pre Krista robila?!" spátala sa ma v kabínke
" Ja vlastne ani neviem..." zasmiali sme sa
" Nooo... Čo povieš?" pootáčala sa mi v krátkych jednoduchých čipkovaných čiernych šatách.
" Mmmmmm... Sánka dolu šéfe..." zasmiala som sa
" Padnú mi? Nemám v nich moc veľkú riť?" snažila sa natočiť v zrkadle tak, aby si videla zadnú časť svojho ... Tela...
Ja som iba pregúľala očami a ona pochopila že sa už nemá vypytovať priblblé otázky... Zaplatili sme a zistili sme že už bolo 18.30!
"To čo sme tam tak dlho robili?!" hovorila som keď sme došli naspäť do parku
" Však nevidíš? Nakupovali sme..." pretočila očami a priložila pery na slamku, ktorá bola ponorená v banánovom frappé...
" Už budem musieť ísť..." rozlúčili sme sa a na mňa zase padla tá otázka, ako každý večer... 'Kam pôjdem?'......






Baby je tu 8. časť! Aj keď ste mi dali iba 2 komenty... :( a dosť o dosť menej zobrazení.... Trošku ma to vzalo... No nič... Vidíte ako vás zbožňujem? :3 ale prosím! prosím si 5+komentov ako predtým.... your ~Domi~