" A kam vlastne ideme?" spýtala sa ma zadychčane
" Neviem. Hlavne niekam preč odtiaľto!" nezastavovala som. Sama som totiž nevedela vymyslieť nejaké miesto, kde by Lorry už nikto neposielal na psychiatriu alebo sa jej tým aspoň nevyhrážal. Vážne nepochopím takých ľudí... Čo tým dosiahnu?!
„Beth! Beth! Preboha! Spoooooomaľ!!!“ kričala zadychčane Lorry, ktorá so mnou ledva držala krok. Zastala, aby sa vydýchala. „Ma...ehm...by...ehm... sme...ehm... sa...ehm... ísť...ehm...as...ehm... ukáz...ehm... na...ehm... ka..ehm..., aby... ehm...ved...ehm..., že...ehm... ži...ehm...“ hovorila zadychčane a vôbec som nepochopila, čo chcela povedať.
„Čo??“ Pozerala som sa na ňu a začala som sa z nej smiať.
„Nes...ehm..mej... ehm..sa!“ dostala zo seba s náznakom smiechu. Poriadne sa nadýchla. „Hovorila som, že by sme sa mali ísť aspoň ukázať na kar, aby si vedeli, že žijem...“
„Jáj, ták...“ prikývla som. „Zabudla si, že ty sa tam musíš iba ukázať... Mňa z nejakého neznámeho dôvodu by mohli zazrieť...“
„Neblázni... On ťa videl iba pri tej lavičkeee!“ oponovala mi. Schytila ma za ruku a ťahala smerom k ostatným ľuďom, ktorí sa so mnou prišli rozlúčiť.
„Lorryyyy!“ kňučala som. „Ja tam nechcem ísť!!!!“
„Päť minút ťa nezabijeee!“ povedala mi dosť presvedčivo a vytiahla ma spoza stromu.
Pred nami stáli skupinky hostí a rozprávali sa. Prechádzali sme medzi nimi a mnohí Lorry ľutovali. Lorry nevedela, čo im na to povedať a po niekoľkých razoch sa jej hrnuli slzy do očí. To, že ju každý neustále ľutoval, jej nerobilo dobre. Jej krásne oči boli plné zármutku. Pozrela sa na mňa.
Pocítila som v hrudi, kde mi kedysi tĺklo srdce, pichnutie. Ostré a bodavé. Prebehlo mi celých telom a čím ďalej mi hľadela do očí, tým väčšmi ma to bolelo. Bola to bolesť, ktorú nechce nikdy zažiť. Vidieť svoju najlepšiu kamarátku plakať, je príšerné, ak ešte k tomu viem, že je to kvôli mne... Iba kvôli mne sa jej slzy tlačia do očí a ona ich tam celou silou drží, aby jej ani malinká kvapôčka neušla. Ostré bodanie v mojej hrudi čoraz viac silnela a unášala ma do horšieho smútku. Chytali ma výčitky svedomia za každý môj hriech, chybu... V momente som spomenula na všetky omyly v mojom živote, ktoré by som teraz urobila inak... Presne tak... Napríklad tá smrť... Lepšie by som sa naučila na skúšku a nemusela by som prepadnúť a nevyhodili by ma... Nesadla by som si do lietadla, ktoré bolo predurčené k smrti... Nebola by som mŕtva a moja najlepšia kamarátka by nevidela môjho ducha... Nepozerala by sa teraz na mňa a ja by som nevedela, že jej slzy sú úprimné a bodavé... Netušila by som, ako veľmi jej na mne záleží... Nevidela by som, že toto všetko je už pre ňu veľmi silná šálka kávy...
Vystrela som ruku k nej. Jemne som sa dotkla tej jej a chytila som ju za ňu. Preplietla som si s ňou prsty a poriadne jej ich stlačila. Vysielala som jej silu, lásku... Aby vedela, že ja pri nej budem... Stisla som jej ruku ešte silnejšia a spoločne sme vykročili medzi skupinky ľudí. Lorry sa už netisli vodopády sĺz do očí, lebo vedela, že ja ju neopustím, ani keď som mŕtva...
„Mňa sa tak rýchlo nezbavíš,“ šepla som jej, keď sme boli už samy a popíjali kávu. Teda... Lorry pila kávu a potom nenápadne ju podávala mne, aby som ju ochutnala... čo bolo samozrejme bez úspechu...
„To nemám ani v úmysle, Beth.“ Žmurkla a potom sa zarazila. Vedela som, kam pozerá. Medzi ľuďmi zazrela Nialla. Kráčal k svojej bande a venoval nám jeden pohľad.
Pousmial sa a mne sa srdce roztápalo. Vzplanulo od šťastia! Poskočilo! Tancovalo s jeho srdcom tango! Jednoducho sa s jeho spojilo v jedno obrovské!! Boli sme jeden pár! Však, o Lorrynom srdiečku sa to povedať nedalo.
Mračila sa naňho a z očí jej sršali blesky, ktoré by ho aj zabili, keby bol bližšie. Rozožrali by mu dieru do srdca, tam kde mal najčistejšie miesto. Od chvíle, čo sa jej začal vyhrážať ho znenávidela! Jej milujúce srdiečko sa tak rozhodlo z minúty na minúta a už sa to iba ťažko zmení... Ona nie je typ človeka, ktorého sa dá ľahko prehovoriť...
Zovrela som ruku v päsť a obdarila som jej brucho buchnátom. Zohla sa v páse a hladila si poškodené miesto. Pozrela sa na mňa celkom škaredým pohľadom.
„Auuuuuu!“ zasyčala a odstúpila odo mňa. „To! Bolo! Za! Čo! Prosím! Ťa!?“ skríkla.
„Nechaj Nialla na pokoji... Ak ťa bude zase vydierať, prestanem sa mu nejako ukazovať... Len prosím ťa, ovládaj sa, lebo ďalší pohreb tu nechceme...“ usmerňovala som ju.
„Teraz ho obraňuješ?!“ Neverila vlastným ušiam.
„Lorry,“ vzdychla som si. „Hádam naňho nežiarliš, že s ním budem zajtra jednu až dve hodinky.“ Uškrnula som sa.
„Ja?! A?! Žiarliť?!“ Ukázala na seba. „No dovoľ... Ja nie som žiarlivka... Dokážem sa s ním normálne rozprávať a vôbec mu jednu nevraziť, len pre dobrý pocit, aby som sa mu pomstila za jeho drzosť ma vydierať! A za to, že nevie, kde sú jeho hranice! Aj keď je slávny, no a??? Ja som tiež nejaký ten človek, akože a zaslúžim si trochu viac slušnosti... Nie som predsa nejaká špina na dlážke... Vidíš? Beth? Takto pokojne sa s ním budem rozprávať.“ Víťazne sa usmiala a založila si ruky na prsiach.
„Zajtra mu to pokojne poviem,“ pritákala som.
„Dobre, ale nezabudni ani na jeden najmenší detail!“ vystríhala ma.
Rozosmiala som sa. „Okej, okej! Ale teraz si daj bacha, niekto k nám ide!!!“ Nahodila som varovný tón, vopchala jej kávu do ruky a ukázala jej, kde sa má pozrieť.
Odpila si z kávy, lebo osoby, ktoré tu išli, by bez kávy nezvládla. Nahodila svoj umelý a lá príjemný úsmev a počkala, kým k nej dôjdu.
Prvé k nej prehovorila brunetka. „Ahoj. Ty musíš byť... Lorry, správne?“ Usmiala sa.
Lorry bezslovne, bez emócií prikývla.
„Ja som Eleanor. Sesternica Bethany.“
„El?“ začudovala sa Beth. „Teba som riadne dlho nevidela, holka!“
„Teší ma,“ povedala Lorry s poker face.
„Toto sú Perrie a Zayn, Danielle a Liam, Harry, Niall a Louis,“ predstavila ich El Lorry... a mne.
„Teší ma,“ zopakovala Lorry s rovnakým výrazom tváre.
„Povieš iba toto?!“ vyskočila som na ňu. „Je to moja rodina. Aspoň povedz, úprimná sústrasť! To ti mám napísať scenár?“
„Môžeš,“ odsekla mi.
Okolo nej sa zjavili samé nechápavé pohľady, ktoré nemala šancu tak ľahko vysvetliť. Dokonca aj Niall na ňu pozeral dosť pochybovačne. Prečesal očami miesto vedľa nej, čiže presne to, kde som stála. Na tvári sa mu zjavili drobné pochybnosti.
Došlo mi, že on ma momentálne nevidí, a preto mu je to divné. Zjavne si myslí, že keď ma Lorry vidí, on ma bude tiež. Asi to takto nie je v pravidlách nežijúcich. Lorry je niekto, kto ma vidí stále a on... Jemu som ešte nenašla miesto v žiadnej kategórii... Neviem, kde by som ho zaradila...
Lorry začala rýchlo pracovať mozgovými závitmi. „Môžeš sa ísť so mnou porozprávať, El?“ vyjachtala zo seba.
Pozerala som na ňu s vypleštenými očami a bola som na ňu hrdá, že im nedala vôbec najavo, že je blázon hodný psychiatrie, čo si o nej myslí Niall... a aj ostatní by si to mysleli! Avšak ona nie je žiaden blázon!!! Oni sú blázni, keď si niečo také pomyslia...
„Jasné,“ povedala opatrne El. Nasledovala Lorry veľmi opatrnými krokmi a obzerala sa na Louisa. Pripadalo mi to, akoby sa bála, že Lorry je prezlečená maskovaná vrahyňa, ktorá ju zabije okamžite, ako sa s ňou ocitne sama samučičká...
Zastali sme kúsok od ostatných. Lorry sa na El pozerala a začala: „Je mi naozaj ľúto tvojej sesternice. Viem si predstaviť, aké to je, prísť o niekoho z rodiny... Hlavne o niekoho, koho máš veľmi rada...“ vykoktala sa a zaskočila ju Elina reakcia.
El sa jej hodila okolo krku s plačom. „Ď-ďakujem-m!“ Rozplakala sa ešte viac a silnejšie objala Lorry. Lorry bola zaskočená a na tvári sa jej zjavil podivuhodný úkaz... Skúšala si nejako nastaviť ruky, aby ju objala, ale nie a nie výsledku. Nedokázala spojiť ruky a dotknúť sa jej chrbta. Iba tam stála s ňou zavesenou na krku...
Prevrátila som očami a pristúpila som k nim. Chytila som Lorrynu pravú ruku a položila som ju na Elin chrbát. Chytila som aj jej ľavú ruku a položila ju k pravej. Videla som, ako sa Lorry tvári a El mala šťastie, že ju nevidela... Vlastne nešťastie!! Lorry sa tvárila tak komicky, že mi až vyhŕkli slzy!
„Čo si myslíš, že robíš?!“ vyhŕkla Lorry hľadiac na mňa a jednoznačne táto veta bola venovaná mne a môjmu náhlemu smiechu, ktorý sa jej asi dotkol....
El sa od nej odtiahla a kukala na ňu rovnako ako všetci naokolo... Nikto nerozumel, čo to malo znamenať. Samozrejme, okrem mňa... Ale mňa videla iba ona... A iba ona nám obom spôsobila ďalší nevysvetliteľný problém, ktorý som naozaj zvedavá, ako vyrieši...
~Domi~
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára