Kiss The Rain... 14.

"Ehm! No já.... Hej... A potom aj... Však veď... Noo... A toto... Hahá! Ták.... Chápete nie?" zasmiala sa takým divným smiechom len aby zakryla jej nervozitu. No všetci na ňu čumeli ako na koňa medzi prascami.... (:D) 

" H! Hrob Beth niekto okopáva!" ukázala smerom na môj hrob a vzala nohy na ramená. Rozutekala sa kade ľahšie.... Skôr.... Kade čo najďalej od nich. Behala behala.... Zastavila sa až na pobreží rieky Temži. Postupne sa schyľovalo ku búrke.... Lorry sa pozerala smerom do rozdivočenej rieky priamo pod Tower Bridgeom. 

"Lorry! Čo to vyvádzaš?!" vrešťala som na ňu jak zmyslov zbavená

"Prepáč Beth... Nedokážem to tvoje tajomstvo ukryť." chytila sa steny múru a ponorila do vody jednu nohu a potom ju opäť vybrala. 

" Lorrindoslava!!!! Okamžite odstúp od tej rieky! A vráť sa naspäť k ostatným!" kričala som na ňu a postavila som sa pred ňu. 

" Už nikdy viac ma neoslovuj mojim celým menom!" kričala po mne

" Lorry! Ja len nechcem aby si skončila takto..." a ukázala som na seba

" A ty si myslíš že takto chcem skončit?! Ignorovať raj?! Áno Bethany! To bolo to prudké svetlo ktoré si ignorovala! Hahá! Ak si myslíš toto, tak mi ťa je naozaj ľúto! Myslíš si že som chcela mať takúto kamarátku?! Ktorú nevidí nikto okrem mňa?! Myslíš si že keby ma teraz niekto videl, myslel by si že som normálna?!" rozplakala sa..., "Daj mi pokoj... Prosím... Iba mi prekážaš v normálnom živote.... Pochop Beth... Ty. Si. M-Ŕ-T-V-A!" to slovo sa v neďalekom lese ozývalo ešte niekoľkokrát hlasnejšie....

" Ty si fakt myslíš že o tom neviem?! Fajn! Pokiaľ si myslíš že som to svetlo ignorovala, prečo si myslíš že ma to dostalo naspäť tu?! Do Londýna?! Do mesta kde som strávila celý svoj život?! Nemyslíš si že ma to tu vrátilo preto, aby som niečo zopakovala? Fajn... Keď ma chceš preč zo svojho života fajn. Maj sa!" 

Vyparila som sa čo najďalej od nej a hľadala som si svoje miesto na útechu v starých parkoch na okraji Londýna. Jeden som si predsa len našla. A aj svoje miestečko na útechu. Celkom vzadu pod obrovitánskou vŕbou bola lavička a tak som si sadla a začala rozjímať. 

                                        *  *  *

Je to tu. Konečne prišla búrka. Nie je nič lepšie, ako sa prebudiť uprostred polnočnej búrky. Vyliezla som z postele a podišla k oknu. Otvorila som ho a vyklonila som sa z neho. Užívala som si, ako sa ma tie studené kvapôčky dotýkajú na každom milimetri mojej kože. Sledovala som, ako blesk v jednom momente osvetlil oblohu a v zápätí ho vystriedal hlučný buchot hromu. Toto sa zopakovalo ešte párkrát, než som zatvorila okno. Ľahla som si späť do postele so sluchátkami v ušiach a len tak bez záujmu som sledovala strop. Zrazu som cez hudbu započula tiché klopkanie na dvere. Podišla som k nim a otvorila ich. Stála tam moja vystrašená malá sestrička Molly a tými jej obrovskými očami ma sledovala. 

" Môžem si ísť ľahnúť k tebe? Prosím..." sklonila pohľad 

" Vystrašila ťa búrka?" opýtala som sa jej a pohladkala som ju po jej ryšavých vláskoch. Ona len bezslovne prikývla a ďalej stláčala v náručí jej plyšového medvedíka zakaždým, keď sa ozval hrom. 

Odkryla som paplón z postele a spravila som jej miesto. Ani som sa nenazdala a už bola skrytá pod perinou. 

" Hrom?" opýtala som sa smerom k nehybnej perine

" Mhm..." ozvalo sa spod nej

Ľahla som si k nej a objala som ju okolo pliec. Naše hrudníky sa nadvihovali v rozličnom tempe. Jej rýchlejšie, môj pomalšie. 

Keď som pocítila, že Molly už zaspala, tak som si opatrne vytiahla spopod nej ruky, aby som ju nezobudila. Nemohla som totiž zaspať. Z háčiku na dverách som si vzala župan a vyšla som na terasu. Oprela som sa hlavou o jeden drevený stĺp a pozorovala som tento dokonalý prírodný úkaz. Keď som už mala dosť, prešla som sa po vydláždenom chodníku do neveľkého altánku v rohu nášho pozemku. Oprášila som krídlo klavíra a sadla som si zaň na stoličku. Najprv som len zľahka prešla prstami po klávesoch a potom som ich rozozvučala mojou a dedkovou obľúbenou melódiou... ( http://m.youtube.com/watch?v=so6ExplQlaY )

Prerušil ma až niečí dotyk na mojich ramenách. 

" Ja sa vašim ani nedivím, že sú takí pyšní..." prestala som hrať a otočila som sa

" Prečo si to myslíte?" opýtala som sa Sarah. Sarah je naša opatrovateľka odvedľa na výkend, kým sú naši preč. 

" Pekná, múdra, šikovná, umelkyňa, vie sa postarať o deti, ste vlastne príkladom pre všetky deti na svete!" zasmiala sa

" Ale prosím vás! Nepreháňajte!" zasmiala som sa aj ja.

" Čo ste to hrali pred chvíľou?"

" To nič nebolo... Iba taká skladbička..." rýchlo som trepla

" Ale prosím vás Bethany. Takéto skladby sa nehrajú len tak... Musíte k tomu mať nejaký vzťah." žmurkla na mňa

" Vlastne áno. Tento klavír patril môjmu dedkovi a túto skladbu ma učil hrať keď som bola ešte maličká. Miloval dážď rovnako ako ja...." usmiala som sa nad tou spomienkou. 

" Čo mi pripomína že sa dosť ochladilo od toho dažďa. Poďte dnu. Dáme si čaj." mohla som s jej návrhom iba súhlasiť. Nakoniec sme skončili na verande za domom, kde sme sa aj na svitaní zobudili. Odviedla som Sarah dnu a usadila ju v kuchyni ku raňajkám. Išla som po Molly. 

"Molly! Molly!" kričala som po celom dome ale nikto nikde nič. Prehľadala som všetky izby, šatníky, kúpelne dokonca aj špajzu. Nikde nič. Začala sa ma chytať panika, lebo Molly nebolo nikde. Moja 4-ročná sestrička sa stratila! Ešte k tomu v dome! Vlastnom dome!

"Molly! Molly! Molly! Molly!!!!" 

                                        *  *  *

"Molly! Molly!" zobudila som sa kričiac

Utrela som si oči a pomaly som si začala uvedomovať.... Ja som.... SPALA?

Ľudkovia.... Tu máte všetky časti čo mám z Kiss The Rain napísané.... Dúfam že sa vám príbeh aspoň fakt aspoň trochu páči.... Nezaškodilo by keby ste mi zanechali nejaký kratučký komentárik že ako.... :/ keď ma kopne múza, ozvem sa s ďalšou časťou... Majte sa :/ ~Domi~