Kiss The Rain... 9.

"Kam pôjdem?" S touto otázkou som sa prechádzala po nočných londýnskych uliciach. Žiadna iná aktivita mi nenapadla. Ako neviditeľná toho môžem robiť naozaj málo. Nejako sa mi podarilo zablúdiť až k Tower Bridgeu. Prešla som po ceste a zastala som presne v strede. Zaklonila som hlavu. Hľadela som na nočnú oblohu. Užívala som si ten úžasný pohľad na žiarivé hviezdy. Hviezdy, ktoré každú sekundu odkazovali, aké sú úžasné, už len tým, že sú tak ďaleko vzdialené.
Chcela som tu zostať navždy, ale moju krásnu chvíľku prerušili autá, ktoré cezo mňa rad radom prechádzali. Brali si so sebou moje posledné kúsky ľudskosti... Všetko mi zobrali hmatateľné veci, ktorých som sa nemohla dotknúť... Veď, lietadlo je tiež vec a vzala mi život. Niečo, čo je také cenné a živí si to často neuvedomujú...
Vzdala som to. So sklonenou hlavou som zišla z mosta a so slzami v očiach som kráčala ktovie kde...
Prišla som o celý môj život... Život, ktorý som zbožňovala bol preč... Toľko vecí som nestihla spraviť!
Napríklad sa ospravedlniť rodičom... Povedať im, že ich veľmi veľmi ľúbim! Ďakovať im za to, čo mi dali. Ísť na bláznivú dovolenku, kde by som sa bezhlavo zamilovala a potom si zlomila srdce. Keby som už nevedela, čo ďalej, dôvod by sa ukázal a stačil by na to jediný pohľad, úsmev a odštartovala by sa nová kapitola môjho života. Možno by prišla svadba, svadobná cesta a deti... Nikdy ma totiž neuvidí moja spriaznená duša. Nikdy sa nedotkne mojich pier a nepovie mi, ako neuveriteľne ma miluje...
Už nikdy nebudem to dievča, ktoré malo ustavične úsmev na tvári a budúcnosť predstavenú do najmenších detailov... Stala sa zo mňa chodiaca neviditeľná mŕtvola, ktorej jedinou úlohou je trápiť sa nadnedokončenými skutkami...




Pohľad Niall
Sedel som vonku na terase a sledoval nočnú oblohu, ktorá bola neskutočné krásna. Každá jedna hviezda bola výnimočná a spolu tvorili dokonalé dielo.
Po terase sa ozývali kroky. Podľa rýchlosti som uznal, že to bude Louis. Dlhé noci mal nočné mory súvisiace s tou haváriou lietadla. Tak neuveriteľne sa bál o El. Položil mi ruku na plece a sadol si ku mne. "Volala El..."
Pozrel som sa naňho. "Niečo nové?"
"O hodinu jej letí lietadlo. Priletí sem, lebo jej teta volala, že Bethany bude mať pohreb..." Potiahol nosom a utrel si oči.
"Louis," oslovil som ho. "Neboj sa, všetko bude v poriadku. Lietadlu sa nič nestane... O pár hodín budeš mať El v náručí..."
Louis sa na mňa pozrel. "Dúfam. Lebo ak nie, tak asi už nebudem schopný spievať..." Hlas sa mu zlomil. Zložil si hlavu do dlaní a začal plakať.
Objal som ho. "Louis, všetko bude v poriadku! Neboj sa ničoho! My budeme s tebou! Máš v nás oporu!" povzbudzoval som ho.
Louis jemne prikývol. Sedeli sme spolu na lavičke s pozerali na nočnú oblohu dosť dlhý čas. Louis postupom času zaspal a hlavou sa oprel o moje rameno.
Okolo jednej v noci nás prišiel zobudiť Harry. Volal nás do obývačky, lebo nám chcel ukázať v telke niečo dôležité.
Sadli sme si na gauč, kde už sedeli aj ostatní. Nechápali sme, čo je také súrne o jednej v noci! Mohli nás nechať spať na tej lavičke!
"Čo sa deje, Harry?" pýtal sa zaspatý Louis a pretieral si oči, aby lepšie videl.
"Vieš," začal Zayn trpkým hlasom.
Harry pokračoval: "Louis."
Ďalšie slovo si zobral Liam. "Stala."
"Sa." Zayn.
"Hrozná." Harry.
"Vec." Liam.
"Volali." Zayn.
"Z." Harry.
"Letiska." Liam.
Louis pri mne sedel úplne vyvedený z miery a na jeho tvári nezostala ani stopa 

Síce sa na vás stále hnevám pretože ste mi nedali požadovaný počet komentárov... Ale no nič... Nepíšem pre komentáre ale pre čitateľov... :/ ja len že ma zaujíma váš názor... :/ 

~Domi~