Kiss The Rain... 7.

Už som sa nezvládla pozerať, ako moja mamina sedí v mojej izbe na posteli a s prázdnymi očami pozerá do prázdna a pomaly ju opúšťa život. Ocko k nej chodí so strachom a snaží sa do nej naliať aspoň kúsok pitia alebo ju prehovoriť, aby zase začala jesť. Nie, ona nereaguje vôbec na nič. Len tu sedí a narieka vo vnútri. Moj ocko je zúfalý a plánuje, že oboch zapíše k psychológovi, pretože ani jeden to nezvláda.
Nechcela som sa, nie nemohla som sa pozerať, ako si ničia život. A za všetko môžem iba iba ja! Keby som urobila tú hlúpu skúšku, nemusela by som teraz byť tu!!!! Alebo by som sa aspoň nepohádala s rodičmi kvôli tomu!!! Prečo sa to stalo?! Veď, začo ma trestáte?! Ja som nespravila skoro nič zlé a toto mám za odmenu?!? Toľko zabijakov, lupičov a oveľa horšich ľudí pobehuje po svete a ich nikto netrestá tak ako mňa!!!! Oni sa nemusia pozerať na rodinu, ktorá sa trápi kvôli ním, lebo ich to netrápi!!! Presne tak!! Sú to ľudia, ktorí nemajú srdcia a ak áno, sú to srdcia z kameňa, ktorémajú postavené hranicu pred láskou. Nevedia, čo je to cit...
V tejto chvíli by som po tom túžila aj ja... Nič necítiť. Jednoducho sa nestarať a netrápiť nad vecami, ktoré nedajú spať živím... Len zostať oddychovať naveky...
Poslednýkrát som sa pozrela na moju trápiacu maminu a na ustarosteného ocka. Pousmiala som sa na nich, pretože ja si ich budem pamätať ako usmievajúcich ľudí plných života, ktorý majú dcéru ďaleko za oceánom. Každý deň si volajú a smejú sa spolu. Radujú sa z jej úspechov v škole, ktoré sú základom jej úžasnej budúcnosti. Budúcnosti, ktorá bude vo svete ľudí.
So slzami po lícach som opustila dom a smerovala som na miesto, ktoré som mala v živote najradšej. Bolo to opustené miesto v parku s jednou lavičkou. Sadla som si na ňu alebo skôr snažila som si sadnúť, lebo vždy som sa prepadla.
Vzdala som sa. Presne tak. Ja Bethany Raiwands som sa vzdala! Už sa nebudem tváriť, že som živá a môžem robiť veci, ako predtým! Nie, budem sa chovať ako mŕtva, lebo ňou som!! ""Lebo som mŕtva!" skríkla som nahlas a spustili sa mi slzy. Počuť to, bolo ešte horšie ako si to myslieť.
Ako doznel môj krik, spustil sa dážď. Padala kvapka za kvapkou a udierali na hmotné predmety. Obzerala som sa dookola, keď zrazu som na sebe pocítila niečo mokré a studené. Prstom som si prešla som danom mieste a bola to kvapka dažďu.! Dážď sa ma dotýkal a bolo to neuveriteľné! Cítila som ho všade na mojom tele a rozplývala som sa v ňom.
"Bethany?!" ozvalo sa spoza mňa. Neverila som, že budem počuť ešte niekedy, že ma niekto priamo osloví. Otočila som sa a tam stála Lorry! Moja najlepšia kamarátka...
" Si... Si to ty?" ruku mala na čele, približovala sa ku mne s prižmúrenými očami
" Ty.... Ty ma vidíš?" spýtala som sa prekvapene so slzami v očiach že ju vidím
" No ne! Vieš ja som blázon ktorý práve ušiel zo psychiatrie..." povedala ironicky a prevrátila očami
" Počkať. Ty si nevidela televízne noviny?"
" Si robíš prdel že? Ja že by som pozerala noviny...."
" Ale... Ale bola tam dosť dôležitá informácia..." sklopila som zrak a slzám som nechala voľný priebeh
" Ale prosím ťa! Čo mohlo už len v správach byť dôležité...." prešla okolo mňa a sadla si na lavičku. Chvíľu na mňa pozerala a potom potľapkala miesto na lavičke vedľa seba.
" Ja.... Nemôžem...." plakala som ďalej
" Prečo by si nemohla.... Šak tu si normálne sadni a seď.... Veď je to NAŠA lavička..." našpúlila zamračene pery
" Ani nevieš ako veľmi rada by som si sadla na NAŠU lavičku..."
" No tak faaaaajn!" postavila sa. "Povieš mi čo bolo v tých správach také dôležité?" prevrátila očami
" No ako vidíš som naspäť v Londýne... Ale nie som ja ako ja...."
" Čo?!" žmúrila očami lebo kvapky dažďa jej neprestajne padali do očí
" Lietadlo z Forks včera havarovalo a nikto zo 150 pasažierov neprežil..." rozplakala som sa ešte viac
" Áha.... Takže to znamená že..... Nie neviem čo to znamená...." smiala sa
" Lorry!!! Ja som bola v tom lietadle!" začala som kričať lebo ma hnevalo že to neberie vážne
" Počkaj! Ty si akože... Akože..."
" Áno! Áno Lorry kľudne to povedz nahlas! Som mŕtva!"
" Čože?!" stála tam s otvorenými ústami
" Áno... A ani ja nerozumiem tomu, ako to že ma vidíš..."
" Ou...." nejak zbledla a pre istotu si sadla. Na takéto chovanie som u nej nebola zvyknutá. Stále sa usmievala. Ešte aj keď bola smutná a plakala aj vtedy sa to zmenilo na mega výbuch smiechu...
" Si v poriadku?" čupla som si k jej nohám
" Ja... Ja neviem ako sa mám cítiť.... Moja najlepšia kamoška je mŕtva.... A ja ju vidím...." krútila hlavou
" Prosím ťa ja len nechcem aby si o tebe ľudia niečo mysleli. Nikomu to nehovor. Prosím. Ani Williamovi...."
" Ale! Ale! Ja mu hovorím všetko!!!"
" Toto mu povedať nemôžeš. Bolo by to až príliž divné...."
" Tak fajn...."
.........








Tam ta da daaaaa! :D ozvala som sa :D áno žijem ak vás to zaujíma :D fakt baby prepáčte že až tak neskoro pridávam časť.... :/ :3
zase 5+ komentov na ďalšiu ľúbim vás :**** ~Domi~