Kiss The Rain... 2.

Napadali ma tie najhoršie veci... Pokúšala som sa na nich radšej nemyslieť.
" Dámy a páni. Je nám veľm ľúto, že vám musím oznámiť takúto správu ale prestal nám fungovať motor na pravom krídle. Zdá sa, že budeme musieť pristáť na jednom z malých ostrovov uprostred atlantického oceánu. Sú priamo pod nami. Takže sa pokúsime pristáť hneď. Takže sa ničoho nebojte..."
Hneď ako to letuška dopovedala, zhasli sa všetky svetlá a pilot začal lietadlo natáčať a zatáčať s ním až mi z toho prišlo nevoľno... No aj napriek jej slovám sa panika iba stupňovala. Čoskoro vybuchne davové šialenstvo a nebude sa dať z neho ujsť. Všetko sa postupne udialo. Hneď, ako nastali komplikácie pri pristávaní.
" Preboha živého!!! To krídlo sa odlomilo!!!! Aaaaaaaa!!!! My umrieme!!!! Zachráň sa kto môžeš!!!" bolo počuť z každej strany.
" Prosím vás! Upokojte sa! My to nejak zvládneme. Zatiaľ vás všetkých poprosím aby ste zostali na svojich miestach a nasadili si záchranné vesty!" snažila sa letuška prekričať vreštiacich cestujúcich. Hneď ako to dopovedala, vedela som že je zle. Toto nepôjde len tak ľahko... No vážne som nevedela odhadnúť, ako dopadne táto situácia... Bála som sa! Áno! Bojím sa! A veľmi! - začínala vo mne prevládať panika. Pokúšala som sa upokojiť, no nešlo to, pretože ku mne prišlo to dievčatko z vestibulu, podalo mi môj náhrdelník, zavrela mi ho do ruky a pozrela na mňa takým tým smutným pohľadom. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Hádam to dievčatko nemá nejaké predvídajúce myšlienky. No kdď som sa obzrela dozadu, na ich sedadlo, videla som, ako so svojimi rodičmi POKOJNE sedia, čo sa o ostatných pasažieroch nedalo ani zďaleka povedať. Pobiehali zo strany na stranu a dobre že sa nepostavili na hlavu. Pretlačila som sa teda ku tomu dievčatku, a panicky som sa opýtala:
" Prečo tak pokojne sedíte?! Práve sa rútime v lietadle do oceánu! Ako môžte byť taký pokojní?!"
Dievčatko sa na mňa pozrelo, chytilo mi hlavu do jej maličkých rúk a dodalo:
" Prečo sa snažiť, keď aj tak umrieme? Viem to..." bolo posledné čo som počula, pretože letuška ma už silou odvádzala na moje miesto.
" Ale ja nechcem umrieť!!!" kričala som. Keby sa to neodohrávalo v takejto situácii, pomysleli by ste si o mne, že ma odvádzajú na psychiatriu...
Ľudia tam dobre že nezačali skákať po hlavách. Plietli tam veci piate cez deviate. Začali tam robiť tie najnechutnejšie veci... (nebudem popisovať... Domyslite si... :DD) Jeden z nich tam začal veštiť budúcnosť. Aj keď každého bola rovnaká....
Začala som sa modliť. Že keď už teda zahynieme, nech sa to aspoň moja mamina s tatinom dozvedia a odpustia mi. Viem že to bola moja vina....
'Pane Bože, prosím ťa, daj mi pokojnú smrť, aby moji rodičia neskolabovali a ďalej žili. Aj keď bezo mňa.... Amen.'
Rozhodla som sa zaspať, aby to bolelo čo najmenej. Posledné slová, ktoré som počula boli... 'Dámy a páni. Veľmi sa vám ospravedlňujeme, ale pod nami žiadne ostrovy nie sú... Boli to iba škvrny od ropy. A keďže už letíme príliž nízko, a bez jedného krídla, je už takmer nemožné vzlietnuť. Volali sme o pomoc, ale nie je tu vôbec žiadny signál. Je nám to nesmierne ľúto... *píííííp' a vtom som zaspala......






Je tu ďalšia časť Kiss The Rain. Dúfam že sa aspoň trošku páči. Viem. Opísanie týchto chaosových situácií mi moc dobre nejde. A dúfam že som vás touto 'depresívnosťou' neodradila a snáď to budete aj naďalej čítať.... A prosím si 4+ komentíky. Ľúbim vás :333 ~Mrs.Horan~