Kiss The Rain... 1.

Ticho vestibulu prerušil hlas letušky, ktorá oznámila, že na let z Forks naspäť do Londýna sa pasažieri dostavia ku východu označeným písmenom G. Ešte párkrát to zopakovala a všetci pasažieri ju bezslovne poslúchli, bez mojej výnimky. Stála som tam v rade medzi dvoma rodinami a prišlo mi naozaj super, že sa po ročnom štúdiu vraciam naspäť domov. Musela som sa pousmiať, pretože ku mne prišlo malé dievčatko z jednej z tých rodín. Chvíľku na mňa len tak pozeralo.
" Zlatko, potrebuješ niečo?" usmiala som sa na ňu a čupla si ku nej
" Eemm... Ja že máte pekný náhrdelník..." začervenala sa, pohľad uprela do zeme a nôžkou si podupkávala do rytmu pesničky, čo práve hrala v rádiu.
" Ďakujem." pozrela som sa naňho, dala som si ho dole z krku a podala som jej ho, "Páči sa, zober si ho. Ja som ho dostala od mamky k maturite. Myslím si že svoj účel už splnil. Zober si ho. Prinesie ti šťastie. A keď sa o ňho budeš dobre starať, ochrániš aj svojich blízkych..." pozrela som na jej rodičov, zapla som háčiky retiazky na jej krku a pobozkala som ju na čelo. Celý čas na mňa vyjavene pozerala, až kým do nej mama neďubla s lakťom, aby sa poďakovala.
" Emm... Ďakujeeeem..." povedala tým nežným detským hláskom. Pohladila som ju po hlave a postavila sa. Bola som už skoro na rade s mojím lístkom. Po chvíli som svoj lístok podala tomu milému stewardovi za pultom, ten mi ho po odtrhnutí vrátil a ja som mohla bezslovne pokračovať do lietadla.
Keď už som bola dnu, našla som si miesto, kufor som založila do tej hornej skrinky a zadívala som sa von oknom na teplý asfalt, ktorý bol schladzovaný veľkými dažďovými kvapkami. Milujem dážď, aj keď, v stave, ako je tento, že budeme letieť, sa trochu bojím...
" Ahoj mami! Je tam aj ocko?" volala som mamke
" Ahoj Beth. Ani nevieš akí sme s ockom radi že voláš..." ozvalo sa na druhom konci linky
" Iba vám volám že už som v lietadle a smerujem domov..."
" Čože? Prečo ideš domov?" ozval sa zhrozený hlasy mamky
" Nooo vieš, vlastne som nespravila poslednú skúšku, lebo som stále myslela na to, ako sa vrátim domov, a budeme všetci spolu..."
" Ty si nespravila skúšku?!" začala znieť nahnevane. Naši boli totiž už od praveku strašne prísny, čo sa týka známok a tak...
" No... Tak nejak. Ale mám opravný termín v septembri..."
" Mňa to ale nezaujíma! Mala si ju zložiť, aj napriek tvojej radosti z odchodu domov!"
" Ale.... Ja..."
" Nie Beth! Okamžite vystúp z lietadla a dohodni si ten termín na skôr!"
" Ale to ne..." nedokončila som
" Prepáčte slečna, ale mobilné telefóny, je potrebné vypnúť..." vzala mi mobil z ruky a vypla hovor. Mala som 100 chutí jej vynadať, že som nedokončila hovor, no čo ma ešte viac vystresovalo bolo to, že už boli všetky východy uzavreté, a každý sedel na svojich miestach... 'Čo už.... Oprava bude v septembri...' - pomyslela som si.
" Dobrý večer milí pasažieri! Vítam vás na palube EnglishAirWays. Let bude trvať o čosi dlhšie, kvôli trochu horšiemu počasiu... Takže predpokladáme také 4 hodiny minimálne. Teraz vás ešte poprosím o vašu pozornosť pri vysvetľovaní poplašných vecí..." jedna z letušiek sa zasmiala do vysielačky a zložila. Teraz nastúpili na rad jej 'kamarátky' s vysvetľovaním tých blbostí ohľadom bezpečnostného pásu a východov a masiek a viest a tých odtatných vecí ktoré som už asi 300-krát počula... Otočila som sa tak aby som videla von oknom. A stále som sa pozerala na tie prekrásne dažďové kvapky.... Zaspala som....
Zobudili ma až hlasné výkriky spolucestujúcich.
" Dámy a páni! Prosím zachovajte pokoj, ostaňte na svojich miestach a pripútajte sa! Máme iba turbolencie..." zahlásila jedna z letušiek, a hneď na to skoro spadla pod náporom silného otrasenia. Teraz som začala panikáriť už aj ja.....






Holky je tu premierova časť Kiss The Rain! Ak chcete aby som pokračovala, napíšte komenty... Love ya all ~Mrs.Horan~
Ps; to je to dievcatko :33