Summer Love- 35. časť

Pohľad Fredie:
Posledné, čo som vnímala bolo, že ma nejaký blondiak nesie do sály, a potom som sa už úplne ponorila do krajiny snov. Do krajiny, kde bolesť nemá miesto, kde je možné úplne ale úplne všetko...
...
" Čo teraz?" začula som nejaký mužský hlas, "Čo keď sa neprebudí?" znel teda vystresovane
" Nebojte sa, určite sa preberie. Len nevieme odhadnúť, ako dlho jej to môže trvať." ozval sa nejaký iný mužský hlas
Chcela som im dať najavo, že žijem, že som už pri vedomí, ale nemohla som ani len pohnúť očnou buľvou, nie to ešte otvoriť oči. Po niekoľkých pokusoch som bola nekonečne vyčerpaná a nemohla som sa snažiť ďalej. Chcela som znovu zaspať, ale brzdil ma pocit, že sa už nemusím prebrať. Už-už som zaspávala, keď ma len predsa niečo prerušilo. Zrazu som pocítila niečo chladné na mojej ruke a tak som sa pokúšala ešte vnímať, a úspešne!
" Fred, ja viem, že si tam. Ja viem, že ma teraz počuješ. Chcem len, aby si vedela, že to čo s tebou tí lekári porobili, je strašné a už na to ani nechcem pomyslieť, a už ťa nikdy neopustím pred niečím takýmto..."
Počkať. Ako to myslí?
" Vieš, tí lekári..." asi nemohol ďalej pokračovať, lebo som pocítila drobné mokré fliačiky na ruke, "To je jedno!" utrel si slzy, a posmrkol s nosom, "Už nikdy, počuješ, nikdy ťa neopustím, tak prosím Fred prebuď sa! To, čo som povedal na chodbe, prečo si sa tak surovo obrátila a spadla si... *fňukal* tak to som myslel naozaj vážne. Naozaj ťa milujem. Už odvtedy, čo som na teba vykydal obed v jedálni *slabší smiech*. Tak prosím, naozaj ťa prosím. Prebuď sa, alebo mi aspoň daj nejaké znamenie, že žiješ..." sklonil hlavu a pobozkal mi ruku. Tak veľmi som mu chcela niečo naznačiť. Tak veľmi som mu chcela dať vedieť, že ho tiež milujem. Už som zdvíhala prst, že by som mu aspoň do ruky ďubla. Aaa podarilo sa to. No Tom nereagoval. Joj bože som ja ale trubka. Teraz to skús s ľavou rukou Frederika. Po nenormálnej námahe sa mi to asi na 19. pokus podarilo.
" Fred? Urobila si to ty? Alebo iba snívam?" opýtal sa Tom prekvapene
A teraz, som skúsila niečo iné. Skúsila som otvoriť oči. Išlo to teda veľmi ťažko. Akoby som mala chemoprenom spojené obe viečka. Párkrát som rýchlo zaklipkala a naozaj som ich otvorila!
" Fredie! Ty žiješ!" objal ma Tom od obrovského nadšenia
" Ehm.. Hej." fúha to je ako možné, že ja môžem rozprávať?
" Ach Fred! Ty naozaj žiješ!" povedala by som, že až priam plakal od radosti
" Č-č-čo sa mi vlastne stalo?" bola som zmätená
" Vieš..." sklopil zrak, "Neviem, pamätáš si ešte na to, ako si spadla z postele, pritom, čo ťa prevážali?"
Pokývala som hlavou, na znak Áno. Stále ma držal za ruku...
" No tak potom si upadla do bezvedomia, ale stále ti fungovalo srdce. A potom si tam ležala na zemi, zatiaľčo sa ten ko****ský doktor hádal so sestričkami. Ja som ťa nevidel lebo si už bola na inej chodbe. A potom viem že nejaký nový lekárnik, čo tu je na praxi ťa odniesol urýchlene na sálu, kde ťa aj odoperoval. Lenže keďže si bola v bezvedomí, musela si byť pripojená na kopec tých pípajúcich prístrojov a jeden z nich snímal tvoje srdce. Asi v polovici operácie si sa ževraj prebúdzala, a práve v tom najhoršom stave... Nechápal som tým odborným názvom... A tak ťa ešte museli uspať. A on jak sa sústredil na tvoju nohu, zabudol na to že krvácaš z hlavy a... Proste si veľmi rýchlo stratila veľa krvi a tvoje srdce prestávalo pravidelne tĺcť. A k tomu všetkému ťa ešte aj oživovali a potom ešte tá noha..." chytil sa za hlavu a začal plakať
" Čššššš... Tom, prosím neplač. Som v pohode ako vidíš." objala som jeho hlavu a po oddialení som sa naňho usmiala
" Aww.. Tak strašne mi chýbal tvoj úsmev." usmial sa aj on a pobozkal ma. No mne to nestačilo a tak som si ho pritiahla znovu a začali sme sa tam bozkávať. Konečne nás nikto nevyrušil. Ale predsa len!
" Je Fredie v poriadku?!?!?!" vtrhli do izby Bee so Sun a obe mali červené zaslzené oči.
" Áno, áno som." zasmiala som sa a zakývala im
" Pfúú tak to sme rady! Počuli sme, čo sa ti stalo a..."
" Hej aj ja som to práve počula.." teraz pribehli ostatný
" Ani si nevieš predstaviť, aký sme o teba mali strach!" skríkol Liam, hneď ako vošiel do izby
" Tiež vás rada vidím chalani..." prešla som pohľadom po nich, pričom som sa na všetkých usmievala, aj keď mi 3-krát do smiechu nebolo, "Och El, Perrie, ďakujem, že ste aj vy dve prišli." aj na ne som sa usmiala a poslala im vzdušný bozk
" To je samozrejmosť." dodala tentokrát Perrie
" No tak kedy ťa pustia?" začal vyzvedať Louis
" Keď sa mi noha zotaví." vyplazila som mu jazyk
" On to myslel tak, že kedy bude ďalšia ožran párty, na počesť, že žiješ." uškrnul sa Zayn
" Hohó! Milé, ale musíš brzdiť. Asi len 7 minút dozadu som sa prebrala a stále som unavená..."
" Presne ľudia! Fredie si teraz musí oddýchnuť. Má toho za sebou viac než dosť." žmurkla na mňa El, "My môžeme teraz ísť niekde na kávu, do centra, Tom pôjde s nami," pričom naňho prísne pozrela, "a Fredie si zatiaľ pospí. Nie je jednoduché byť po operácii." ako to dopovedala už odomňa ťahala Toma a všetkých ostatných na chodbu. Bola som aj rada, že som konečne sama, a môžem spať s pokojným svedomím, že sa na mňa nikto nepozerá ale budú mi chýbať. Neviem ako dlho budem spať. A neviem, ani to, či sa znova prebudím. Už som zaspávala, a tu mi zrazu do izby vletel.....







Čauko Mrkvy! Jak se máme? Ja sa mám teda úplne na p**u lebo trénujem jak šalená takže som šťastná aj z 10 minút voľna a aj to mi moja "úžasná" maminka rozplánuje! Tu matika, tu čitateľský denník(katastrofa), tam dejepis písomka, tu zas že geografiu zopakovať musím, a aby toho ešte málo nebolo, Mor ho! sa učiť musím! Zajtra, jediný voľný deň (a to aj tak iba do pol 6) a ona mi tóto všetko nasukala do obeda. Keby že moja mama není taká perfekcionistka a nekontrolovala každý môj pohyb jak na čipe keby som bola, ta si napíšem ťahák a mám pokoj. Mor ho sa už nejak naučím ale... No nálada prázdninová totálne na pi*u!!!!!
Aspoň vy ma potešte komentármi. Prosím! :3 *_* Aspoň 3. Tak ako predminule. Milujem vás baby :* a držte mi palčeky na ten pooňďatý pondelok... ^_^
*Dí*